Príbeh jedného muža

19. september 2010 at 22:50 | Danny |  Jednorázové poviedky

Poviedka mojej tvorby, prihlásená v súťaži o najlepšiu poviedku na stránke
Gilly8bones
Pokojne sa môžte vyjadriť, prijmem aj negatívnu kritiku. A tu je poviedka: 

Myšlienky nekonečné ako samotný vesmír, blúdiace, hľadajúce hviezdu ktorej by sa mohli dotknúť, pohladiť jej tvár a vstúpiť do jej srdca. Nebiť ničím a pri tom byť všetkým. Len byť. Jediný zmysel je byť na tejto planéte pre osobu, hviezdu, ktorú uvidí aj po večnosti rokov, aj pod vrstvou mrakov až kým nevyhasne a nezostane v nekonečnosti vesmíru svietiť spomienka na ten najmocnejší cit, nehasnúcu lásku, aj k už vyhasnutej hviezde. 

Obloha plná hviezd, bola preňho ako obrázok na ktorom vidí jej tvár. Bola všade, mohol byť obklopený bolesťou, všadeprítomnou smrťou ale vždy vedel, že na kúsku tohto krutého a neľútostného sveta je niečo dobré, je na ňom ona. Premýšľal nad jej slovami stále dookola po celý ten čas, ktorý strávil ako osamotená bytosť: "Definícia šialenstva je robiť rovnakú vec stále dokola a očakávať iný výsledok." Prvotne to boli síce jeho slová, ale po tom ako vyšli z jej úst mu brali nádej. V tom momente sa pokúšal zachrániť aspoň tú malú časť šance čo mu zostala, chytiť sa záchranného kolesa, čo stále plávalo rýchlejšie a rýchlejšie po prúde ďalej od neho. Ani ona sama nevedela ako. Doktorka Temperance Brennanová nevedela, netušila, nemala ani náznak postupu, ktorý by jej pomohol nebyť vedcom. Možno jednoduché pracovať ako vedec, mať znalosti vedca, ale žiť ako vedec? Tento spôsob života, života v tej najčistejšej pravde vyberá svoju daň na duši. Prežili rok, keď ich od seba oddeľoval svet i čas, ale vesmír im dal predom určený dôvod prečo sa ich cesty opätovne museli zísť. 

Sedela na lavičke držiac v ruke papierový pohár obsahujúci tekutinu, bez ktorej by jej rána nebývali tým čím sú. Toto ráno bolo iné. Z jej útrob sa vynárali pocity strachu, nervozity, ktorá nedala pokoj jej nohe, čo jemne podupkávala po opadanom jesennom lístí. Bála sa všetkého čo prinášal tento svet, občas aj hlasu vlastného dychu. Nebojácnosť výrazu tváre často pohlcovali mraky. Tými mrakmi býval pocit bezpečia keď odhaľovala svoje tajomné a uzamknuté srdce jedinej osobe, tej osobe, ktorá spôsobovala v jej hlave pocit zmätku, smútku a radosti zároveň. Hľadela na ľudí prechádzajúcu popri nej. Na ich kroky, tváre, počúvala ich hlasy zanikajúce v priestore prírody a pri tom nepočula a nevidela nič. Bola sama v sebe, priamo vo svojom vnútri, myšlienkach a pocitoch. Jej myšlienka zablúdila až tam kde po prvý krát uvidela jeho tvár. Sál naplnená študentmi. Takmer konštantná reakcia na slová čo vravela. Vysvetľovala prácu, ktorá ju napĺňa a čo nakoniec naplnila aj jej osud, čo v ten osudný deň ani netušila, že sa stane. Práve medzi týmito kamennými, nezaujatými tvárami sa objavil on. Minúty, ktoré venovala rozdávaniu vedomostí mladšej generácií sa blížili ku koncu a z pier ako podľa nepísaného pravidla vypustila slová: Nejaké otázky?Presne to bol ten moment kedy mu venovala svoju pozornosť. Áno mal by som jednu otázku. Prenikavý mužný hlas sa rozliehal po sieni. Nedalo jej nepomyslieť si, že on patrí do skupiny alfasamcov, o tom mala v pláne presvedčiť sa o pár sekúnd. Pripadá mi, že odstránenie tkaniva ničí dôkazy nie? Otázka na, ktorú s ľahkosťou a pôvabom odpovedala: Naopak odhaľuje dôkazy. V bubienkoch uší sa ozývalo nepríjemné zvonenie, ktoré naznačovalo koniec, občas koniec rozprávky, často koniec hodiny ale teraz to bol začiatok niečoho nového a pulzujúceho. Konverzácie medzi dvoma osobami viac než spojenými priestorom a časom. Muž v obleku, vtedy ešte neznámi si žiadal vedieť viac. Ešte jedna vec: "Chcem povedať, nie sú všetky poriadne dôkazy v tkanive? Viete ako jed, bodné zranenia a guľky?" Ten záhadný muž tam zostával aj po tom čo ostaný odchádzali. "Všetky podstatné indikátory sú zapísané v kostiach, pokiaľ sa pozorne dívate." Nesnažila sa rýchlo z miestnosti vypariť ako to už mala vo zvyku, teraz rada venovala svoj čas zodpovedaním otázok a čakala, kedy konečne sa dostane k veci, ktorá by ju v poznávaní jeho osoby posunula ďalej. "Takže to je váš odbor?" Pokladať ho za hlupáka by bol jeden z unáhlených záverov, aj keď bol na prednáške o odstraňovaní tkaniva, kde prednášala antropologička, v tomto prípade ona to bolo zjavne logické. "Áno, som najlepšia na svete." Nechápala prečo sa tento muž začal smiať, ale ani ju to nezaujímalo, viac ju zaujímalo kto to vlastne je. "Vy ste študent?" Zišla po schodoch bližšie k nemu a očakávala odpoveď. Jeho úsmev sa zo vtipného zmenil na pôvabný a okúzľujúci. "Zvláštny agent Seeley Booth z FBI." Tvrdý sexi chlapík z FBI, už chápala jeho otázky a ako slušnosť káže predstaviť sa a podať ruku, tak aj srdce prikázalo vyčariť úsmev. "Som Doktorka Temperance Brennanová z Jeffersnoského inštitútu." To bol ten moment kedy ešte netušila, že sa stáva jej osudným aj keď... Držiac jej ruku a dívajúc sa jej do očí sa spýtal: "Veríte na osud?" Zasa nechápala prečo pokladá túto otázku ale tušila, že to niečo znamená. "V žiadnom prípade. Je to smiešne." Nikdy naň neverila, ale občas v jej viere, alebo skôr neviere nastal zlom. Začínala mať pocit, že na jeho slovách niečo bolo. Teraz dúfala, že to skutočne osud bol, a že sa ten moment keď prvý krát zažila ten magický pocit keď uvidela jeho úsmev, a hĺbku jeho očí zopakuje ako keď sa zem otočí a slnko zasa vyjde. Slnko vyšlo, začula najprv slnečné lúče v podobe krokov a potom uvidela jeho tvár. Čakala na tento moment tak dlho, že si ani nedokázala uvedomiť, že je tu. Bola paralyzovaná snom preneseným do reality, ktorý sa diaľ. Mozog sa nehýbal ale ona áno. Pristála v jeho objatí, vzájomnom objatí, čo obaja tak milovali. Washingtonská obloha, oni dvaja a vozík s kávou, rok a deň od momentu na letisku keď sa rozlúčili. "Presne rok a deň." Povedal jej potichu do ucha. Odtiahli sa od seba a mlčky si venovali úsmev. "Vidím, že si ma počúvol a nehral si sa zbytočne na hrdinu." Jeho úsmev sklesol. Nemohol jej klamať nedokázal to. "Takže nie, nepočúvol si ma ale som rada, že ťa opäť vidím." Zobral jej ruku do tej svojej a silno stisol. "Nech je ako je, sľub sme dodržali obaja, sme tu a pokračujeme tam kde sme skončili, nie?" Bál sa, že sa niečo zmenilo. Že sa zmenila ona. "Áno." Prikývla mu hlavou. Pozrela do zeme a následne do jeho očí, v ktorých videla bolesť. "Chceš o tom hovoriť?" Zahnal myšlienky s nimi ten znova prebúdzajúci sa nepríjemný pocit. "Nie, nechcem." Nepotrebovala počuť viac. Nepotrebovala do toho rýpať, vedela čo potreboval on. "Keď budeš chcieť,..." prerušil jej slová jednoduchou vetou, "Ja viem." Na krátku chvíľu zostalo medzi nimi ticho, ticho potrebné na zmenenie témy. "Nový život - nový účes?" Najprv nepochopila čo naznačuje, myslela na nejakú metaforu ale výraz zaužívaný v hovorovej reči, potom si všimla, že to myslí skutočne doslovne. "Jaj, áno." Ako obyčajne si spodnú peru skryla pod tú vrchnú a zároveň vrchnú pod spodnú. Tak trocha prevrátila očami a rozhodila rukami. Na sekundu sa odmlčala. "Už som na to aj zabudla, a novým životom by som to nenazvala, skôr životom s ktorým som skončila pred rokmi, veď vieš, kvôli vraždám." Melódia jej hladu bola klesavá. Bootha táto veta neprekvapila, Temeprance bývala vždy úprimná. Vedel, že spôsobil to ako pri obetiach trpela, viac ako si bola schopná priznať. Cítil z nej vyžarujúci pokoj, taký aký necítil už dlho. "Po dovolenke sa môžeme k nim vrátiť nie?" Seeleyho ironický podtón sa nedal prehliadnuť. Obaja sa usmiali. "Nebol si to práve ty, kto vravel, že Vakacie znamenajú oddych, prázdniny?" Ukázal na ňu prstom. Čím chcel naznačiť správnu trefu. "Dovolenka v podaní Bootha a Brennanovej." Objal ju za ramená a stisol. Sedeli na lavičke a pomaly popíjali kávu a jemne do seba ramenami narážali, presne ako za starých čias. "Nemali by sme ísť pozdraviť šprtov?" Vstali z lavičky a odkráčali. 

Jeffersonský inštitút


Otvorili sa dvere a do nich vstúpila dvojica tak očakávaná. Optimistický pohľad na svet a takmer až neprirodzený pokoj v duši. Hodgins a Angela, očami hľadeli na veci pred sebou. Toto predtým tak milované miesto, miesto spomienok sa zmenilo. Stále to bolo najlepšie vybavené laboratórium v Spojených Štátoch, ale niečo tam chýbalo a niečo bolo navyše. "Cítiš to?" Silno sa nadýchla Angela, vsala vzduch do pľúc a vydýchla. Z Jacka sa vydral len povzdych. "Hmm, áno," nevedel čo tým myslela, "a čo mám cítiť?" Karhavý pohľad ho neminul. "Domov..., ale niečo, chápeš niečo tu chýba." Porozhliadol sa okolo seba, ale videl len viac nových ľudí a nových vecí. "Niečo v zmysle negatívne Feng-šu-ej?" Pohľad umelca sa nezaprel. Umelci nevidia to čo ostatní, nepočujú to čo ostatní všetko vnímajú po svojom, hlbšie a intenzívnejšie. Predmety a prostredie cítia. Vždy to má ducha a niečo viac, čo sa slovami nedá opísať, pocit vyvolaní v hrudi a záblesk v hlave, ktorý svojím svetlom odhalí viac ako ktorýkoľvek vnem. "Nie Jack, domov nenazývame domovom, preto lebo tam bývame. Domov tvoria ľudia, ktorých milujeme. Veci čo už nie sú len vecami, pretože nám pripomínajú niečo viac..., nielen to na čo ich môžem použiť. Presne ako tento labák, pamätáš ako som ťa požiadala o ruku? Alebo všetko to čím sme si preskákali? Alebo Bootha a Brennanovú, ako sledujeme ich vzťah, alebo akokoľvek to nazývajú...." Urobil krok v pred a chytil ju za ruky. "Už viem." Pobozkal ju. "Hej nerušíme?" Najlepšie priateľky sa zasa stretli. Objatia a pozdravy. Otázky a odpovede. Privítania a úsmevy. To všetko so sebou nesú návraty. Brennanová sa okolo seba obhliadla. To čo videla jej pripomínalo staré časy, ale aj ju to istým spôsobom ranilo. Nevidela to tak ako predtým. Doktorka Sayoranová kráčala po inštitúte bez toho, aby hľadela pred seba. Nedialo sa nič, čo by ju zaujímalo od doby čo sa tým rozpadol. Periferne pred sebou zhliadla skupinku postávajúcich ľudí, až vtedy odvrátila svoju pozornosť od papiera. Bez slov sa k nim rozbehla a venovala im svoje objatia. "Kedy sa môžeme vrátiť k svojej práci?" Opýtala sa bez váhania Doktorka Brennanová. Medzi prítomnými nastalo ticho. "Čo niečo sa stalo?" Rozhodila rukami a nechápavo pozerala na Camillu. Seeley pochopil signál, ktorý Cam vyslala. "Rok je dlhá doba." Všetci členovia týmu tušili, že niečo nie je v poriadku, okrem nej. "Doktorka, za ten čas čo ste boli preč sa pozastavila práca oddelenia súdneho lekárstva, aspoň vo väčšej miere. Skúmali sa vykopávky a kosti zo záhrobia s Doktorom Edissonom." Temperance jemne poklesla sánka na znak prekvapenia, možno údivu. Ona sama si uvedomovala, že nebude pokračovať tam kde skončila, ale dúfala v to. Premýšľala nad teóriami čo všetko sa mohlo stať. Nenašla forenzných vedocov, ktorí by aspoň čiastočne dosahovali úroveň jej týmu, ktorý zostavila sama. Aj keď si uvedomovala, že nikto by to neurobil lepšie. Dala dohromady tých najlepších, najzanietenejších a najoddanejších pracovníkov aký behajú pod slnkom. Všetko toto chápala a uvedomovala si, ale nechápala prečo sa oddelenie súdneho lekárstva zmenilo na archeologický ústav z antropologického. Už chýbalo len postaviť mamuta do kúta a vykašlať sa na homo erectusa vložiť ho do zásuvky, lebo je nepodstatný. "A kedy a či sa táto, ani neviem ako to nazvať, vráti do pôvodného a dôstojného stavu?" Spýtala sa rozzúreným hlasom, ktorý ju viedol až k zajakávaniu. "Teoreticky aj hneď, len musíme počkať kým si prídu po exponáty." Hodgins premýšlal nad slovom teoreticky, čo to znamená možno, asi, pravdepodobne. "Takže možno sa vrátime k svojej práci?" Zdôraznil slovo možno čo v Cam vyvolalo automatickú reakciu. "Pravdepodobne, nie možno." A už sa to začalo. Polemiky a hry so slovíčkami, na to bol expert Zack, na ktorého sa už spomenulo len málo krát. Jeho miesto nahrádzal Pán Nigel-Murray. "Z technického hľadiska je pravdepodobne viac ako len možno. Možno je tak na päťdesiat percent a menej, čiastočne viac, čo ale pravdepodobne uvádza pravdepodobnosť a tá sa v hovorovej reči používa k vyjadreniu vyššieho percenta. Teda aspoň podľa mňa." Ba dokonca ani po roku to každému dokázalo liezť na nervy. "Počul som, že dnes máte prísť doktorka, tak som sa zastavil. Aj keď nechápem tomu výrazu zastaviť sa. Označuje to státie je to nepresné." Za svojou skutočne obohacujúcou poznámkou vyčaril úsmev. Ozval sa zvuk mobilného telefónu. Jediná, ktorá zacítila vibrácie sprevádzajúce zvonenie bola Camilla. "Doktorka Sayoranová." Upriamené pohľady na jej osobu, ako keby telefonovala so samotným Barackom Obamom boli opodstatnené. Nebol to síce Barack, ale zato to bol riaditeľ FBI. Na dotykovom displeji stlačila červené tlačidlo a mobil zovrela pevne v dlani. "Volal riaditeľ FBI. Pýtal sa, teda predpokladal, že ste sa už vrátili. Taktiež požiadal Jeffersonský inštitút opätovne o spoluprácu." Takmer morbídne ako môže mať skupinka ľudí takú radosť z riešenia vrážd. "A Booth, máš sa uňho zastaviť." Seeley prikývol a za ním zostal len rozvírený vzduch. Vyparil sa hneď ako víchor alebo ako peniaze zo štátnej pokladnice po zasadnutí novej vlády. Predpokladal, že na koberčeku neskončí, to by musel byť najprv agentom FBI, čím momentálne nie je, a to je dôvod prečo sa mal dostaviť k tomuto neskutočne sympatickému pánovi. Keď naposledy zabuchol za sebou dvere jeho kancelárie z vnútra, skončil takmer hluchý po hlasovom prejave, ktorý si zapríčinil pchaním nosu tam kde nemal. "Ešte jedna otázka," Angela zastavila Camillu keď sa snažila vrátiť k svojej práci, "čo je s našimi kanceláriami?" Šéfka sa smiala. Nikto si nebol istý, či to mal byť škodoradostný úsmev alebo úsmev zúfalstva. "Nie je to až také zlé, len trocha prachu a papierov." Brennanovej kancelária vyzerala ako tak k svetu. Bolo vidieť, že ju okupoval nejaký ten votrelec a pomerne dlhú dobu, ale domov je domov a ako povedala Angela, domov tvoria ľudia a spomienky a nie predmety a holé steny. Stála vo dverách miestnosti, ktorú mala radšej ako vlastný byt. Keby bolo možné presťahovať sa sem, tak by to už dávno urobila. Pár krokov od kostier, laboratória a neustály prístup k práci, ktorej nie je konca. 

Auto zvláštneho agenta FBI Seeleyho Bootha


Seeley vymenil vojenskú uniformu za oblek a kravatu. Zasa uniforma, lenže v tejto vyzerá lepšie. Bláznivá kravata, pásikované ponožky a výrazná pracka, ktorej postranným zámerom je upútať pohľad na miesta naznačujúce veľkosť ich "mužnosti". Tieto znaky robili Bootha viac Boothovským. Činilo ho to jedinečným a originálnym, jeho vlastný spôsob ako sa vyjadriť keď musel mlčať. Aj teraz mlčal, len jeho tvár rozprávala. "Prečo sa usmievaš?" Spýtala sa Temperance okupujúca sedadlo spolujazdca. "Vidíš to?" Pozrela sa asi na všetky svetové strany, ktoré mala v zornom poli keď pokrútila hlavou. "Čo mám vidieť?" Jeho úsmev sa stal ešte intenzívnejším. "Nás." Pohla svalmi na čele smerom hore takže sa jej obočie nadvihlo a oči zväčšili. "Chápeš, že spolu pracujeme. Robíme svet lepším." Seeley vedel, že svet nedokáže zmeniť, svet sa ani zmeniť nedá, pretože ten čo chce zmeniť svet musí zmeniť seba. Lenže ľudia sa nemenia, nedokážu byť lepšími alebo horšími, dokážu byť len múdrejšími a chápavejšími. Ich myšlienky napriek tomu zostávajú v hlavnej podstate rovnaké. Svet nikdy preňho nebol len biely alebo čierny, vždy všetko videl farebne takže nevidel len zlých a dobrých ľudí, videl ich takými aký sú. Ale jedna skupina ľudí bola preňho čierno-biela spravodlivý ľudia a pokrytci. Svet potreboval spravodlivých ľudí, takých ako je on a jeho partnerka, čo napriek tomu, že vedia o nezmeniteľnosti sveta sa neustále pokúšajú urobiť ho lepším. Privrela viečka a kútiky pier sa nadvihli. Zjavil sa úsmev. "Inak kam to ideme, stále si mi to nepovedal." Vždy jej aspoň naznačil kam sa ide, alebo čo sa stalo, teraz to nevedel ani on sám. "Ideme do jedného domova pre seniorov, viac mi nepovedali." Hlavu vytočil na bok a pravú časť pier sa mu vysunula nahor rovnako ako ramená. "Ako je možné, že ťa pošlú vyšetrovať vraždu bez informácií?" Vydral sa z neho povzdych a úsmev. "FBI baby." Pokrútila hlavou. Mysľou jej prebehlo, že čo je toto za organizáciu. Každá jedna organizácia je založená na informovanosti a rozdelení práce do odvetví, ktoré tvoria konečný cieľ práce alebo produkt. "GPS ukazuje, že už sme tu." 

Second Chance, Washington D.C.


Klasický kaštieľ zo 16. Storočia, obklopený kríčkami šípových ruží. Obraz ako z rozprávky o šípkovej Ruženke, lenže teraz šípková Ruženka nezaspala na sto rokov ale naveky. Starobince sú pre mnohých ľudí nepríjemné miesta, jedni preto, lebo sa boja, že aj oni tak skončia, a druhí pre pohľad na starých ochabnutých ľudí, ktorý si už svoj život takmer dožili. Pri tom staroba, tá pravá staroba, keď pamäť slúži je najkrajší aj najmúdrejší vek z obdobia človeka. Nádherné množstvo životom načerpaných vedomostí a pocitov až sa človek dostáva do najvyššieho bodu poznania. Tento fakt bol pre Doktorku Brennanovú fascinujúcim. Pred ich očami sa zjavila nevysoká mužská postava odetá v bielom. "Dobrý deň, som Richard Steevens, riaditeľ domova." Jeho tvár bola takmer panenská. Žiarivá, bledá a čistá, nijak zasiahnutá znakmi starnutia. Vyzeral ako študent strednej školy. "Dobrý. Ja som agent Booth od FBI a toto je Doktorka Temperance Brennanová z Jeffesonského inštitútu. Tak čo sa tu stalo?" Za pochodu pokladal otázky nehľadiac pod nohy. To zapríčinilo, že sa jeho noha zošuchla po obrubníku a zošuchol sa do kríku, z ktorého mu pomohla ako keby až číhajúca partnerka. Riaditeľ ústavu sa musel pousmiať aj keď pre jeho svaly menej namáhavý úsmev o moment sklesol. "Únik plynu a neznámi zdroj iskri, máme jednu obeť." V každom slove bolo cítiť poľutovanie a bolesť. "Viete, sú už ako moja rodina. Keď sa jeden z nich predčasne dostane na druhý svet, ma to bolí ako keby odišiel môj starký." Seeley si práve teraz spomenul na Hanka, čo robí práve v tejto chvíli a či je v poriadku. Cítil nutkavé volanie presvedčiť sa či je to skutočne tak, keď pred sebou uvidel obhorenú kostru. "Zrejme to bola Sophia Schneiderová, žili tu spolu s manželom už roky." Brennanová sa ujala svojej práce. Kľačala nad kostrou dívajúc na kostičky prstov zovierajúce obrúčku. Premeriavala si kosti od lebky až po poslednú kosť nohy. Porovnávala údaje v zložky s tým čo videla. "Booth, údaje sa zhodujú, predbežne môžem tvrdiť, že je to Shopia Schneiderová," posvietila si na dýchaciu trubicu malou baterkou, "nevidím v sínusovej dutine stopy po dyme, to znemená...," prerušil ju, aby to nemusela povedať na hlas, "viem čo to znamená." Nemohli nič zmôcť, len nájsť vinníka. V týchto situáciách to bolo málo, veľmi málo čo mohli urobiť. "Spomínali ste, že tu žila s manželom." Muž pritakal hlavou. "Áno, jej manžel je práve v nemocnici pre veteránov, niekto ho prepadol minulý týždeň a pri tom ho udrel do hlavy. Ako keby to nestačilo." Keď si človek myslí, že aspoň na chvíľu mu život dopraje šťastia, tak je väčšinou na omyle. Šťastie má jedného spoločníka- smolu. Každá vesmírna sila má proti silu presne ako šťastie. Možno pre niekoho zhoda náhod a pre niekoho zasa niečo čo mu počas života prichádza do cesty. Ako sa hovorí každý si je strojcom vlastného osudu, lenže nie vždy je to tak, presne ako teraz. "Nech technici zabezpečia dôkazy a pošlú ich," Seeley dokončil vetu za Doktorku, "do Jeffersonského." Poznačil si pár údajov do čierneho záznamníka svojím kostrbatým písmom, ktoré zrejme vedel prečítať len on. "Môžem si požičať tú zložku?" Spýtal sa riaditeľa ústavu, ktorý mu ochotne podal tenký zakladač s kôpkou papierov. Booth si s námahou vytiahol mobilný telefón z vrecka. Vybavil telefonát s technikmi znudeným a monotónnym hlasom. "Fajn, počkáme na technikov a pôjdeme vypočuť jej manžela," hladal v zložke meno, "Ryana Taylora. Stojí tu, že má deväťdesiat dva rokov?!" Na nebeskej tvári ošetrovateľa sa zjavil šibalský úsmev. "Áno, je to tak, je to asi náš najčulejší deväťdesiatnik." Brennanová poznala ľudí, ktorí sa dožili storočnice a aj viac, takže ju trápila len jediná vec, ako rozsiahla bola artritída v jeho tele, lepšie povedané na kostiach. Pred budovou zastali autá FBI čo bolo pre vyšetrovací pár signálom, že stačí podať informácie ďalej a venovať sa vypočúvaniu. Toto vypočúvanie ani nebolo tak vypočúvaním, bolo to oznámenie, že moment, ktorého sa ľudia boja nastal. Nastúpili do auta a Booth naštartoval. 

 

4 people judged this article.

Comments

1 Barbi | 19. september 2010 at 23:52 | React

Pre mňa si bola No.1 !!! jednoznačne :)
Krásny dej,skvelé myšlienky ... a mnoho iného :)

2 Ivča | Web | 20. september 2010 at 16:32 | React

Taky jsem hlasovala pro tebe :), KayTee se povídka taky povedla, ale byla moc smutná :D, tvoje byla parádní

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement