September 2010

Fotka zo svadby Emily Deschanel

29. september 2010 at 20:52 | Danny |  Fotogaléria- Emily


Emily a její manžel: svatební foto
Prvá fotka v dobrej kvalite, neviem sa dočkať na ďalšie.

Bones Bloopers season5

28. september 2010 at 19:45 | Danny |  Videá

Emily Deschanel sa vydala

28. september 2010 at 17:32 | Danny |  Emily Deschanel
Emily sa nám vydala pomerne nečakane. V mene celého blogu jej gratulujem a prajem veľa šťastia s manželom a v ich spoločnom vzťahu. 
Jej vyvoleným sa stal scenáristu a herca Davida Hornsbyho. 
Prikladám ich spoločnú fotku: 
Emily Deschanel Weds | David Hornsby, Emily Deschanel
David Hornsby and Emily Deschanel

Zdroj:People

Vďaka vám....

25. september 2010 at 14:15 | Danny |  Blog
ilove-bones.blog.cz

Začnem takto: Viem, je tu pusto a ani by ste neverili ako mi je to ľúto. Bohužiaľ aj keď čas je, to hlavné čo treba k blogovaniu mi chýba, a to nálada. Ako tak som zo seba vysúkala tento nepodarený desing, ktorý nie a nie nastaviť. Písanie? V mojej hlave je momentálne pusto ja som uvažovala nad tým, že niečo nové vytvorím, alebo aspoň dopíšem pokračovanie, ale nejde to. Bojím sa, že to bude zasa depresívne, nudné a strohé, čo ja nerada. Fotky a veci podobné myslím, že ani nemá zmysel pridávať.
Na blogu ste si mohli všimnúť venovanie pod obrázkom, ktoré bude pretrvávať na blogu až do jeho ukončenia, len vždy v inej podobe. Je to istá forma, ktorou sa snažím zanechať spomienku, tak dlho ako je len možné. A teraz k tomu podstatnému. Mám proste zlé obdobie, ktoré raz v živote príde na každého a ja momentálne neviem kedy sa skončí, či to bude týždeň alebo mesiac, ale aby ste vedeli snažím sa a dúfam, že toto je posledná smutná správa, ktorú v tomto roku napíšem.
Návštevníkom tohto blogu ďakujem, že ste zostali verní a dúfam, že mi dáte príležitosť vám to vynahradiť.
Vaša Danny

Zapojte sa do súťaže o NajBlog

20. september 2010 at 20:40 | Danny |  Súťaže
Ahoj, rada by som vás všetkých "blogerov" poprosila, aby ste sa zapojili do súťaže o Najlepší Blog roku 2010 na blogu môjho AFF Bibi. Viac o súťaži sa dozviete na tomto odkaze 






Pre ľudí, čo čítajú moje poviedky to môže byť dosť zaujímavé, keďže som sa ponúkla pre víťaza napísať poviedku na želanie... (a môže to byť čokoľvek :D) 
Vaša Danny

Príbeh jedného muža

19. september 2010 at 22:50 | Danny |  Jednorázové poviedky

Poviedka mojej tvorby, prihlásená v súťaži o najlepšiu poviedku na stránke
Gilly8bones
Pokojne sa môžte vyjadriť, prijmem aj negatívnu kritiku. A tu je poviedka: 

Myšlienky nekonečné ako samotný vesmír, blúdiace, hľadajúce hviezdu ktorej by sa mohli dotknúť, pohladiť jej tvár a vstúpiť do jej srdca. Nebiť ničím a pri tom byť všetkým. Len byť. Jediný zmysel je byť na tejto planéte pre osobu, hviezdu, ktorú uvidí aj po večnosti rokov, aj pod vrstvou mrakov až kým nevyhasne a nezostane v nekonečnosti vesmíru svietiť spomienka na ten najmocnejší cit, nehasnúcu lásku, aj k už vyhasnutej hviezde. 

Obloha plná hviezd, bola preňho ako obrázok na ktorom vidí jej tvár. Bola všade, mohol byť obklopený bolesťou, všadeprítomnou smrťou ale vždy vedel, že na kúsku tohto krutého a neľútostného sveta je niečo dobré, je na ňom ona. Premýšľal nad jej slovami stále dookola po celý ten čas, ktorý strávil ako osamotená bytosť: "Definícia šialenstva je robiť rovnakú vec stále dokola a očakávať iný výsledok." Prvotne to boli síce jeho slová, ale po tom ako vyšli z jej úst mu brali nádej. V tom momente sa pokúšal zachrániť aspoň tú malú časť šance čo mu zostala, chytiť sa záchranného kolesa, čo stále plávalo rýchlejšie a rýchlejšie po prúde ďalej od neho. Ani ona sama nevedela ako. Doktorka Temperance Brennanová nevedela, netušila, nemala ani náznak postupu, ktorý by jej pomohol nebyť vedcom. Možno jednoduché pracovať ako vedec, mať znalosti vedca, ale žiť ako vedec? Tento spôsob života, života v tej najčistejšej pravde vyberá svoju daň na duši. Prežili rok, keď ich od seba oddeľoval svet i čas, ale vesmír im dal predom určený dôvod prečo sa ich cesty opätovne museli zísť. 

Príbeh jedného muža /2

19. september 2010 at 22:47 | Danny |  Jednorázové poviedky
Jeffesonský inštitút


Modré plášte, kamenné a strohé tváre len bezduché fakty vanúce vzduchom. Fakty samé o sebe nič nevraviace, len keď sa spoja a pridá sa k nim pocit vyjadrený slovami, je to skutočný príbeh. Skutočný život. Kolujúca krv v žilách a bijúce srdce ho symbolizujú najväčšmi, lenže tu už nebilo ani srdce a ani v žilách nekolovala krv, zostali len kosti, ktoré mlčky čakali kým ich príbeh niekto vyrozpráva. Vedci len odpútavajúci sa od vnímania týchto predmetov, čo predtým tvorili ľudské telo, neberúc ich ako bytosti, teda aspoň väčšina. Nie tí čo majú za úlohu zistiť, prečo táto žena skončila ako popol. "To sú kosti od Brennanovej?" Pýtal sa Hodgins Camilli, prezerajúc si röntgenové snímky. Prikývla hlavou a pritisla svoju dolnú čeľusť k tej hornej. "Podľa tohto to vyzerá ako obyčajný únik plynu, čo s tým má FBI?" Neboľ deň kedy by neriešil federálny úrad pre vyšetrovanie, CIA a ďalšie organizácie skladajúce sa z písmen, ktoré keď sa vyslovili až páchol strach. "Budova leží na federálnom pozemku, keďže pôvodne je domov určený pre vojnových veteránov a ich príbuzných vo veku pokročilej staroby, federálny musia preveriť každé jedno úmrtie nech ide o vraždu alebo zlyhanie bezpečnosti." Obstojné vysvetlenie celej situácie, aj keď jeho mozog bol už v druhej fáze spájania si slov z tejto vety, a utvorení si teórie, ktorá hovorí, že všetko je len zámienka a je v tom niečo viac. Svoje myšlienky nechával myšlienkami aspoň na teraz. Opatrne prenášal kúsok obhoreného šatstva až bolo vidieť ako veľmi sa mu trasú ruky. "Doktor Hodgins, pod stolom je ešte jedna škatuľa s dôkazmi." A, že Vianoce sú len v decembri. Ako malé dieťa vytiahol vrecúško s dôkazmi a pustil sa do nich. Jack bol natešený a Cam dúfala, že táto stará dáma len zaspala a netrpela. Ešte raz si overila to čo, prekvapivo neporušené, zostalo z dýchacích ciest a potichu si vydýchla. Nechcela si predstavovať ako obete trpia v posledných minútach svojho života, ale nedokázala sa tomu vyhnúť. Ľudskosť jej nechýbala a to práve bývalo jej najväčším problémom. Videla telá ľudí uhorených zaživa, utopených v ľadovej vode a veľmi dobre vedela, že utopiť sa v takmer ľade je ako keby do tela pichali stovky nožov, zvierali pľúca až sa človek posledný krát nadýchol a nedostalo sa mu výdychu. Všetku túto bolesť si aj keď len v jednej milióntine dokázala predstaviť a ucítiť. Táto žena, čo ležala pred ňou niečo nestihla dopovedať. To teraz zostávalo na nich. 

Nemocnica pre veteránov, Washington D.C.


Kráčali po strohej chodbe, ktorej jediné svetlo bolo to čo vyžalovali neónové svietidlá. Nemocničné chodby vždy tak chladné, nepríjemné ako keby nasiakli do seba všetku tu bolesť, strach a smrť. "Táto nemocnica je chladná." Striasol sa ako osika. "Je ti zima." Spýtala sa doktorka netušiac, že hovorí o pocite. "Nie, je, proste je z nej cítiť všetko to utrpenie čo si ľudia obklopený týmito stenami museli prežiť." Povedal to tak ako keby ani nemyslel ľudí, ale myslel tým seba. Ale Kostička v tom videla svoj obraz. Obraz jeho vystrašenej tváre pred operáciou. Nevedela či ten moment, keď mu naposledy stisla ruku nebol posledným, keď zahliadla do jeho očí ich nevidela naposledy a či jeho slová neboli poslednými. V jej očiach sa táto spomienka odzrkadlila natoľko jasne, aby videl, že ten pohľad bol rovnaký ako pred tým čo ho uspala narkóza a mohol si aspoň na chvíľu prestaviť tak vytúžený život s milovanou ženou. Zadíval sa jej priamo do očí, ale ona sa tomuto kontaktu vyhla a kráčala ďalej. "Tam je to." To, že uvidela číslo izby, na ktorej ležal manžel obeti bolo zrejme vykúpením od Boothovích slov. Dobehol ju dvoma dlhými krokmi a zaklopal na dvere. Na posteli uvideli starčeka so zvráskavenou tvárou. Zasiahnutý starobou a krutým životom vojaka. Lekári súhlasili, že môžu pred ním vysloviť tú vetu, ktorá mu minimálne zlomí srdce. "Dobrý deň, som Zvláštny agent FBI Seeley Booth a toto je doktorka Temperance Brennanová z Jeffesonského inštitútu. Prišli sme," Ryan si zložil kyslíkovú masku a náhlivým hlasom ho prerušil, "je niečo s Sophi?" Obaja vedeli, že toto sa bez lekára nezaobíde. Pohľadom a jemným kývnutím hlavy poukázal na tlačidlo pri posteli, prepojené s izbou sestier. Sestra pribehla v okamihu, až nečakane rýchlo. "Niečo nie je v poriadku?" Mladá žena oblečená v staro-ružovom oblečení, behala okolo pacienta ako včela. Booth ju vzal stranou ale modré oči bývalého vojaka sledovali pohyb jeho pier. "Agent Booth, čo je s mojou ženou?" Srdce mu kričalo, že je po všetkom, že o ňu prišiel. Vedel to, vždy vedel, kedy ich láska žije. Teraz nežila a on to cítil. Pocit zvierajúci hruď keď človek nečaká na zbytočné slová pretože to aj tak vie. Slová sú len protivné zvuky vychádzajúce z pier cudzích ľudí tvrdiacich, že ho jeho strata bolí, ale nie nevedia ani z časti pochopiť to čo v tom okamihu človek cíti. Mohli to prežiť ale nevedia, necítia tú bolesť v okamihu keď je tam, nevedia prežiť alebo pochopiť čo znamená táto strata. Nevracajú sa im v okamihu všetky spomienky tak jasne asi ako nikdy, keď sa na tie okamihy chcel človek rozpamätať. V tom momente sú tam ako minulosť, neopakovateľný moment s osobou, ktorú už možno len uvidieť, počuť, alebo ucítiť v spomienke. Všetko toto ucítil, keď stratil Sophiu. Cítil ako srdce nechce biť ďalej, pretože jeho hlavná polovica zomrela. Prístroj vedľa postele vydal pípanie, ktoré v ušiach sestier, doktorov a milujúcich ľudí bolo utrpením a postrachom. Sestrička pribehla k nemocničnému lôžku a začala zachraňovať mužovi život. Booth s Brennenovou stále v rohu izby, dívali sa ako sa snaží dostať k svojej milovanej a opustiť tento svet. On sám sa rozhodol, že odíde ale oni dvaja sa cítili byť vrahmi. Nemuseli ani vysloviť vetu, tak nenávidenú pozostalými, vetu úprimnú sústrasť. V miestnosti sa zasa ozvalo pípanie v pravidelných intervaloch a výdych doktora. Muž bol späť, nenastal jeho čas, musel vyrozprávať sám ešte jeden príbeh. Vysoký muž s okuliarmi na nose a okrúhlou tvárou ich odviedol z miestnosti na chodbu. "Na dnes sme tu skončili. Bol by som rád keby ho viac nestresujete." V jeho tóne bola cítiť nevídaná zlosť. Otočil sa a odišiel naspäť za pacientom. "Nechápem." Temperance začínala rozhovor za chôdzi. "Čo nechápeš, že ju mohol tak milovať, až mu puklo srdce." Puklo srdce dal do úvodzoviek, aby pochopila, že je to metaforické. "Nie. To chápem, stres zapríčiňuje zvýšený krvní tlak a ten v konečnom dôsledku spôsobuje infarkt a smrť. Nechápem prečo mal v tóne ten doktor toľkú zlosť." Seeleyho prekvapilo, že si všimla už len ten tón a nie ešte, že hľadá príčinu. "Takmer prišiel o pacienta aj keď podľa môjho názoru je vo svojom odbore nováčikom. Nedokáže sa dostatočne odosobniť od práce. Keď oznamujú, že im zomrel pacient povedia asi milión zbytočných faktov, ktoré už potom nikoho nezaujímajú len aby zakryli svoj žiaľ a zahalili ho do lekárskeho žargónu." U lekárov to platí stopercentne a u nej to platilo ešte viac. Na sekundu sa v jeho slovách našla, tým doktorom myslel ju. Nebola práve osoba, ktorá rozprestiera svoje srdce na otvorenej dlani. Skôr ho ľuďom ponúka v skrýši ako tajomstvo obklopené tmou a ostnatými tŕňmi. "Sú racionálny." Na jej tvári sa zjavil výraz víťazstva aj keď to bola skôr prehra. "Tak ideme vypočuť ďalšieho príbuzného a potom známych, spolubývajúcich alebo ako to nazvať." 

Jeffersonský inštitút


Budúcnosť patrí tým, ktorý veria v krásu svojich snov...slová Eleonor Rooswelthovej, a veta vystihujúca človeka s čistým srdcom. Wendell, človek kráčajúci do náruče svojho sna, ktorý sa stal skutočnosťou. Jeho snom bolo pracovať s človekom, od ktorého by sa mohli mnohý učiť. Nie len slová a fakty, ale aj to čomu veriť, a čomu byť oddaný. Doktorka Temperance Brennanová bola oddaná vyššej nadčasovej pravde. Stál zohnutý nad stolom a pod rôznymi priblíženiami a presvieteniami uvidel nečakanú vec. Vydral sa z neho povzdych: "O môj Bože." Toto už skôr citoslovce počula doktorka Sayoranová. "Wendell čo sa deje?" Ukázal na vretennú kosť obete. Pred jej očami sa zjavilo číslo. "Je to to, čo si myslím, že to je?" Camille ešte pred jeho odpoveďou prešli zimomriavky po chrbte. "Keď myslíte atrament, používaný počas druhej svetovej vojny na tetovanie ľudí zajatých v koncentračných táborov, tak sa nemýlite. Je to ono, videl som to na kostiach asi pred rokom." Predstava, že táto žena prežila najväčšiu hrôzu čo sa udiala pod slnkom bola desivá. Človek bojuje o slobodu a nakoniec ju nájde v smrti. To bol osud obetí táborov smrti. Jedinci, ktorí si to prežili vo svojom živote nosia neúnosnú ťarchu. Spomienky na dotyk smrti, ktorý ich hladil tak často ako mama keď ich ukladala v detstve spať. Teraz ich ten dotyk pred spánkom uspal navždy. "Mali by sme to povedať Boothovi." Mladý internista zodvihol prst a ukázal svojej šéfke, že to nie je jediná vec čo našiel. "Našiel som na jej členkoch stopy po nejakom predmete čo ich držalo pokope." "Roztavil ich oheň?" Wendell pokrútil hlavou. "Nie, sú tam stopy po predmete, ale nie je tam toľko materiálu, ktorého množstvo by zodpovedalo veľkosti predmetu použitého na imobilizáciu dolných končatín." Doktorka zostávala v údive aký netvor udusil plynom, plynom, ktorého sa celý život bála, pri tom ju zviazal aby nemohla ujsť a jej telo nechal na po spas plameňom a nakoniec si zobral so sebou vec, ktorá by mohla preukázať jeho vinu. "Irónia. Prežila si peklo, bála sa plynových komôr, a teraz, teraz tu ležia jej pozostatky a vravia nám, že to čoho sa tak bála ju zabilo." Cam bola naštvaná na spravodlivosť sveta, zrejme neexistujúcu spravodlivosť. 

Second Chance, Washington D.C.


Doktorka ukončila hovor prichádzajúci na jej mobilný telefón. "Kto to bol?" V jej tvári sa črtal náznak smútku. Ten výraz, čo videl síce často, ale teraz v ňom videl aj hnev. "Cam. Naša obeť je bývalou obeťou táborov smrti." Na chvíľu sa odmlčala a jej pohľad bol nepríčetným. "Vieš si predstaviť čo si tá žena prežila, len pre svoje presvedčenie, vieru?" Seeley Booth ako sniper americkej armády videl veľa otrasných vecí, ale nikdy si nedokázal predstaviť to čo sa tam odohrávalo. Dokázal sa neraz postaviť tyranii, veľmi dobre vedel ako vyzerá tyran, ktorý bez ľútosti a štipky ľútosti nechá popraviť mužov, ženy pred očami ich detí. Vyžíva sa v bolesti iných ľudí, robí to stále pre pocit uspokojenia. "Nie. Poznám jedného človeka čo to prežil." Sklonil hlavu a jasne si spomenul na rozprávanie toho človeka. Vsal do seba kyslík veľkým nádychom, aby mohol začať vetu. "Hovoril mi, že to bol posledný boj o ľudskú dôstojnosť, o štipku ľudskosti, o štipku toho čomu sa hovorí ľudský život. Zajali ho s jeho najlepším priateľom. Hneď prvý deň, tam zostal sám. Jeho priateľa popravili. Jeho najhoršia životná mora je, keď si spomenie ako mu dôstojník mieril samopalom na temeno hlavy a on musel takmer svojmu bratovi vytrhať zlaté zuby. Keď si len predstavím, že ja a Jarden by sme tam skončili a musel by som to urobiť...." sklonil hlavu a v očiach sa mu zaleskla malá slza, "asi by som sa radšej nechal zabiť." Chytila ho za ruku, zvraštila bradu a povedala, že chápe. Vedela dokonale čo myslí. Nestihla to ani vyjadriť slovami a už pri dverách stál muž na ktorého čakali. "Dobrý deň, som Viktor Brown, ošetrovateľ Ryana Taylora a Shopii Schneiderovej." Prešli do miestnosti kde by im steny ponúkali súkromie. 

FBI, Budova J.Edgara Hoovra, Washington D.C.


Ukladali nohy pred seba, jednu po druhej a za nimi sa tiahol tieň na sivom koberci. Kráčali priamo k Boothovej kancelárií, unavený viac psychicky ako fyzicky. Ich práca je o dávaní a braní. Dávajú pravdu, a berú zlo zo sveta, lenže dávanie bolí viac ako branie. "Agent Booth!" Temeperance sa otočila a uvidela za sebou známeho podlizovača Charlieho. Niesol svojmu nadriadenému domácu úlohu, ktorú mu zadal naposledy. Seeley otvoril zložku, a neminulo ho prekvapenie. "Ako ho prijali do toho ústavu do pekla?!" Jeho plán sa zmenil o stoosemdesiat stupňov. Otočil sa o rovnaký uhoľ a rozbehol sa po chodbe, že Brennanová za ním musela bežať ako kačica na podpätkoch. "Čo je Booth?" Zaťal zuby aby z neho nevybehla príznačná nadávka pre tento stav. "Pamätáš si na tú ženu, čo ma zastavila na chodbe? Mala na ruke vytetovanú ležatú osmičku, nekonečno a nad tým päť cípu hviezdu." Pozerala naňho nechápavo. "A?" Stále zrýchľoval chôdzu aj keď boli takmer pri aute. "Dal som si preveriť čo tie symboly znamenajú. Ležatá osmička je nekonečno a nekonečný je vesmír, a....," skočila mu do reči, "trocha sa vyznám v symbolike, viem čo predstavuje päť cípa hviezda." Nastúpili do auta a prudko vyštartoval z garáží. "Asi si nevidela film nezvratný osud?" Tak toto bola z jeho strany minimálne nezmyslená otázka v tejto situácií. "Fajn, tak asi nie. Proste veria na to, že čo sa má stať stane sa, a keď sa niekoho osud zmení, niekto niekomu zachráni život alebo niečo podobné, tak by sa to malo stať ako to bolo pôvodne naplánované." Osud je nemilosrdný, nepredvídateľný a nespravodlivý, ale nech sa aj podľa nás plán zmení, plán osudu je naplnený.

Jeffersonský inštitút


Mladá umelkyňa so srdcom na mieste pri prezeraní osobných vecí obete vyronila nejednu slzu. Boli to jej spomienky, jej život. Ženy, ktorá videla svoju budúcnosť inak, ona ju videla až pokým niekto nezhasol sviecu jej šťastného života. Tú sviecu zapálil muž, muž čo jej navrátil život. Slová denníka o nenávisti, strachu, plači a potupe. "Radšej život smrti, ako život na zemi. Mŕtve tváre každodenné, dívajúc sa na mňa nemo ma budia v snoch, alebo dňoch? Neviem čo je deň, a čo noc. Nechcem vidieť, ba ani nepočuť. Počuť len výkriky bolesti, smútku a hlas nemeckého vojaka vrieskajúceho nadávky a zvuk výstrelu jeho zbrane. Bola som tam ôsmi deň a ani som nestíhala počítať koľko ľudí opustilo tento svet. Mali to šťastie a vykúpil ich plyn alebo guľka. Deťom, úbožiatkam sa podarilo utiecť až za hranicu, kde posledný krát vydýchli. Pred smrťou si vytrpeli najhoršie minúty svojho života. Jediné čo ich dokázalo dostať za hranicu bol záchod. Úzke diery cez, ktoré pchali svoje kostnaté a vychudnuté telíčka boli pokryté výkalmi a močom. Nikto ani nevie či tam nejaké nezostalo a neudusilo sa. Len zvuk samopalu strážnej veže a krik plačúcej matky nám vtedy prezradil, že ich deti si aspoň v duchu predstavili slobodu, aspoň na chvíľu mali nádej." Zotrela si slzy a nevládala ani vstať. Nedokázala pracovať na animácií, ktorá ukazuje ako v posledné minúty svojho života trpela, alebo sa bála. Znova sa zasa len bála. 

Nemocnica pre veteránov, Washington D.C.


Zostávalo im dvadsať štyri hodín, aby našli dôkaz, ktorý by dosvedčil, že anjel smrti je skutočne ona sama pani smrť. Bez povolenia od lekára vstúpili do izby pána Taylora a posadili sa vedľa jeho posteli. "Nebude vám vadiť, ak sa vás na niečo spýtame?" Starček ochotne súhlasil. "Hovorili ste niečo o svojej minulosti Emme Colinsovej?" Odpovedal kladne. "Čo všetko?" Povzdychol si. Premýšľal čo presne jej hovoril, lenže pamäť neslúžila tak ako mala. "Myslím, že všetko, aj o našej spoločnej minulosti so Sophiou." Booth a Brennan si vymenili pohľady. "Porozprávate to aj nám?" Nemali veľa času, ale rozpovedaný príbeh treba dopovedať až dokonca. "Môj život ako keby sa začal tam kde som našiel seba, moju druhú lepšiu polovičku môjho srdca. Moji rodičia boli Američania, rovnako ako ja. Odišiel som do Európy za dobrodružstvom. Mladosť- pochabosť. Miloval som tú krajinu až pokým sa nestalo to čo sa stalo. Stretol som ju. Shopiu. Kráčala po chodníku ožiarená jasným slnkom, jej kroky sa ozývali ulicou, a jej úsmev bol najkrajším darom aký som kedy dostal. Viete, miloval som ju prvého okamihu. Bol to osud. Ona neverila, ale ja som vedel, že ona, ona je tá pravá, že ona je so mnou spojená vesmírom. Nikdy som ani ja tomu neveril, že raz taký človek príde, alebo že také niečo existuje, ale pri nej som v sebe, v srdci cítil ako keby sa niečo prebudilo, ako keby niečo začalo žiť." Seeley ho počúval pozorne. Ryan bol ako on. Vedel to, aj on bol ten muž čo to vedel od prvého okamihu až do smrti. Videl v jeho očiach keď sa mu v mysli zablesla spomienka na jeho ženu, rovnako ako keď on hovoril o Kostičke, srdce burácalo radosťou pri každej jej dotyku, ktorý mu venovala, pri každom jednom úsmeve alebo nežnom slove. "Vyzeral som ako vy teraz." Pozrel na Bootha a potom na Temperance. "Láska a prepojenie sa nedá skryť, najmä to určené bohom a vesmírom. Boli sme spojený a nikdy som nedovolil, aby nás rozdelili. Nemecké vojská prehľadávali každý kút domu len, aby našli židov. Sophia bola židovka. Každodenný boj o sekundy, keď sme ju ukrývali až raz nebolo kde. Prišli vojaci k môjmu susedovi, naraz bolo počuť len výstreli a po stenách boku steny sa liala krv. Ľudia boli schovaní doslova všade. Pivnice, duté steny, pod postele, diery, komíny, latríny. Snažili sa uniknúť smrti a to im nedovolilo zanechať si ani štipku dôstojnosti. Museli robiť zvieracie veci aby prežili. Vedela, že keby ju nájdu nezomrie len ona ale aj ja. Snažila sa zachrániť mi život, a vymeniť ho za ten jej. Prikázal som jej ukryť sa, ale ona bežala, bežala aj pred vchod kde si nasadila žltú hviezdu a nechala sa odvliecť vojakmi. Strach, krv a bolesť boli všade. Nikto nevedel ako dlho bude na tomto svete. Presne ako my. Vojaci sa vrátili. Našli ženský kabát na posteli môjho najlepšieho priateľa Dava. Bol tom mu otočený chrbtom a nič som nevidel, ale keď guľka prešla jeho telom, ako by prešla mnou. Na sekundu sa mi zastavil krvný obeh a čas okolo mňa. Ako keby som to v tom momente nebol ani ja. Vojak čo stál nad Davom mu vyberal veci z vreciek, priamo pre mojimi očami. Nenechal mu ani posmrtnú úctu. Odzbrojil som vojaka stojaceho za mnou a jeho zbraňou som zabil toho hajzla čo mi zobral jednu z dvoch osôb, ktoré v mojom živote boli všetkým. Zneúctil som ich rovnako ako oni Dava. Obliekol som si uniformu a tak som sa aj dostal do tábora. Na ten moment nikdy v živote nezabudnem. Ženy stojace nahé v radoch. Trasúce sa od zimy, strachu a hanby. Uvidel som Sophiu ako sa trasúce pokúša dostať bosá po ostrých kameňoch. Trpela, bála sa a vo vnútri od strachu kričala. Nikdy ma nič tak nebolelo ako to keď som videl, akú bolesť prežíva ona. Všetci považovali za jediné vykúpenie plyn. Matky svojim deťom vravievali, že sa idú osprchovať, ale už sa nikdy nevrátili. Ich telá hádzali na kopy jedno cez druhé. Vytrhávali zlaté zuby a brali to čo malo nejakú cenu. Ako keby nikdy ani nežili, ako keby nikdy ani neexistovali. Prach z krematória bol ako čierny sneh poletujúci nad hlavami. Nad našimi hlavami padali kúsky tiel, kúsky niekoho. Len vďaka krematóriu som ju odtiaľ dostal. Voz s mŕtvolami." Temperance si toto predstavila a aj pri tom koľko nechutností v živote videla, byť ako pochovaná v masovom hrobe bolo viac než na zvracanie. "Bola tam dokopy desať dní, a potom sa mi ju podarilo zachrániť. Teda aspoň vtedy, teraz som zlyhal." Sklonil hlavu a začal plakať. "Toto isté ste povedali aj Emme?" Prikývol hlavou. Temperance mi stisla ruku a zostala sedieť aj keď Booth vstával a chytal sa na odchod. V tom zacítila vibrácie mobielného telefónu. "Brennanová." V slúchadle sa ozval Hodginsov hlas. "To som ja, a som nepochybne kráľom labáku." "K veci Hodgins, nemám na to náladu." "Našiel som, epiteli na lane od závesu a s pomocou Angelinho programu som určil aj výšku a váhu páchateľa v závislosti od polohy lana a sily. Preveril som to so zoznamom zamestnancov a tri krát hádaj, na koho ten popis dokonale sedí?" Nemusela hádať jasne to vedela. "Emmu Colinsovú?" "Trefa." Položila mobil na nočný stolík. A všetko povedala Boothovi. Nikdy v živote nedával pravdu tak rád ako teraz. "Máme vrahyňu vašej manželky." Na perách, ktoré takmer nebolo vidieť sa objavil úsmev. Jeho príbeh sa pomaly dopovedal. Temeperance si znova sadla na stoličku vedľa postele. "Booth necháš nás na chvíľu osamote? Len päť minút?" Nič nepovedal len vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere. Zahľadela sa mu priamo do očí a zasa mu stisla zvráskavenú ruku. "Vedeli ste to od prvého okamihu, že ju milujete?" Usmial sa na ňu. Nemusela vravieť ďalej, presne vedel čo má na jej otázku odpovedať. "Zlatíčko, nepremárnite svoju šancu. On to vie, on je ten muž. Aj ja som bol práve tým mužom, čo to vedel. Neľutujem ani jeden okamih, prežitý s ňou, ani jednu kvapku krvi čo som za ňu prelial, a viem, že naša láska zostane večná, presne ako tá vaša. Tak bežte za ním a povedzte mu to." Vstala prudko a pobozkala starčeka na čelo. Bežala von za Boothom. Nepotrebovala veľa slov. Stála oproti nemu v tmavej nemocničnej chodbe ale okolo nich svietilo slnko. "Vedel si to. Si ten muž čo to vedel od prvej chvíle. Seeley..." chytila ho za ruky, "chcem niekoho kto ma bude milovať, tak ako ty, 40, 50, 60 rokov a naveky. Chcem aby si to vedel. Pristúpil bližšie aj tak tá vzdialenosť bola ako oceán, keď sa ich pery spojili večnosť lásky ako samotný vesmír sa začala. Dve hviezdy, ktoré budú žiariť na veky, aj keď len jedna bude žiť... 
* * * 

K O N E C 

* * *

Promo k dielu 6x1

13. september 2010 at 17:36 | Danny |  Videá



Promo k dielu 6x1 (4)

3. september 2010 at 18:18 | Danny |  Videá


Moja milovaná...

2. september 2010 at 16:19 | Danny |  Blog
Tento článok sa mi píše asi zo všetkých najhoršie, ktoré som za tú dobu pridala. 1.septembra o 9:59 som sa musela nedobrovoľne rozlúčiť s mojím anjelikom. Žofia, alebo lepšie povedané Žofrém bola súčasťou našej rodiny. Moji rodičia ju mali namiesto vnúčaťa, ktoré im nebolo dožičené a tak si to vykompenzovali venovaním lásky našej malej Cavalierke. Môj malý drobec nemal život ľahký, vďaka svojmu tyranskému majiteľovi, od ktorého ho vyslobodili Vianoce. 24. decembra som Žofiu dostala ako Vianočný darček a vtedy ako keby sa znova narodila. Narodila sa v roku 2003 a do našej starostlivosti sa dostala v roku 2006 až doteraz. Vždy keď som sa vrátila domov ma čakala pred dverami vrtela chvostíkom a štekala od radosti. Vydriapala sa mi na ruky a pooblizovala mi tvár, malá pijavica. Dnes keď som sa vrátila zo školy ma čakalo privítanie len od našich dvoch psov. Možno vám to pripadá celé zvláštne a prehnané, ale keď s tým zvieraťom ste 24 hodín v kontakte a spí s vami v posteli a vy cítite ako zaspáva pri vás, je to krásny pocit a ten je zrazu preč. Tá hodina u veterinára keď sa ju pokúšali postaviť na nohy je nezabudnuteľná. Je to ten pocit, keď vám niekto hovorí zbytočné detaily, ktorými sa snaží obhájiť svoju prácu, ktorá vás tak či tak nezaujíma a čakáte len na slová, že kúsok z vás, ktorý práve bojuje o život bude v poriadku. Keď som do čakárne počula zvuky vzduchovej pumpy, som vedela, že je koniec. Nebudem opisovať pocit, pri ktorom si myslíte, že vám niekto vytrhol kúsok zo srdca, ale poviem ešte jednu vec. Keď psovi dáte kúsok lásky, on vám ju vráti milión krát viac a bude vás milovať až do smrti. Nie je nič silnejšie ako psia láska.
A preto by som tento blog chcela venovať pamiatke na moju milovanú Žofrém, pretože to čo nezmizne zo srdca a mysle, zostane v nekonečnosti vesmíru naveky. 
Žofrém
Vaša Danny a Žofunšin blog