Kosti Slnka 3.kapitola

28. july 2010 at 0:39 | Danny |  Kosti Slnka
Konečne som dopísala aspoň toto. Nie je toho veľa (značne sa to odlišuje od mojej predstavy, aký rozsah by mala mať táto kapitola, t.j. 4 strany vo Worde, jedenáskou a klasické riadkovanie) ale niečo mi do toho prišlo tak aspoň niečo na "pobavenie". Dúfam, že už nie som ako Steelová. A potom ten koniec som troška divne napísala...dosť kecov príjemné čítanie.

3.kapitola
Otvoril dvere bytu, kľúče hodil na najbližšie vyvýšené miesto, ktoré bolo na blízku. Postavil sa pred pohovku a jeho telo skĺzlo na ňu pod náporom váhy, ktorá sa ani zďaleka nedala porovnať s náporom trápenia čo pociťoval. Myšlienky tento raz nepatrili Temperance. Patrili obeti. Bolesti, ktorú musela prežiť, aby sa dočkala vykúpenia, milosrdenstva, menom smrť. Pripomínal si okamihy keď si on sám želal zomrieť. Chladné, strohé miesta, pokryté špinou, nielen fyzickou ale aj tou špinu, ktorú páchalo zvrátené ľudské myslenie. Froidovské reči mu nikdy neboli úplne cudzie, ale ani nepatrili medzi jeho obľúbené. Dokázal sa zaboriť do tajov zákutí duše, bola to jeho práca, len prišiel moment keď zabudol čím ho vlastne tá práca napĺňa. Koľko ľudí musí zomrieť, opustiť svoje rodiny, prežiť si bolesť
aby pocítil zmysel. Činenie spravodlivosti. Už nedokázal sedieť a premýšľať a najmä pochybovať o samom sebe. Stalo sa to jeho slabosťou. Slabosťou čo sa v jeho práci technicky zhodovalo s chybou, ktorej sa nesmel dopustiť. Stal prudko až bolo počuť ako mu pukla kosť. Urobil pár dlhých ráznych krokov, ktoré zrejme boli počuť aj cez podlahu bytu. Natiahol ruku ku kľučke, prudko potiahol až dvere spôsobili prievan. Ten vánok nadvihol pramienok vlasov osobe čo zrazu stála pre ním. Predtým ich oddeľovali dvere, na ktoré chcela zaklopať, ale teraz ich delil ten pohľad. Zvláštny pohľad, pri ktorom obaja čakali, že kto bude prvý, kto prvý prelomí to hrobové ticho, alebo kto ho upriami inam. Teraz začali obaja. Jedným slovom a dvojhlasne. Na prelomenie trápnej chvíle stačilo jednoduché ahoj. "Angelin počítač už našiel zhodu v databáze a myslím, že by si to mal vidieť ako prvý." Načiahla rukou do tašky a vytiahla z nej zložku. Booth v nej listoval, klasické informácie až kým,...kým neuvidel fotku. "Veď to...," lepšie si pozrel bledú tvár vyobrazenú na papieri, "...podobá sa na Angelu." Dva pári očí, a v oboch bolo jasne čitateľné zdesenie. "Možno je to len náhoda, aj keď niečo ako náhoda neexistuje. Všetko má svoju príčinu a svoj pôvod, takže všetko čo ľudia nazývajú náhodou, náhoda nie je. Len nedokážu racionálne odôvodniť príčinu, alebo ju len vôbec objaviť." Fakty. Najkrajšie a najbolestnejšie. Pravda. Keď príde na rad pravda u Temeprance, keď odkrýva inú pravdu ako tú o jej pocitoch si sama začne stavať pevnosť okolo seba. Nič nevojde dnu, ani von. Takmer autistický svet, kde sa pokúšala žiť len so svojimi faktami. Ale teraz pred znova vystavanou hradbou čakal on, ako Grék pred Trójou a hľadal spôsob ako sa dostať cez ňu. "Nebudeme Angelu desiť , ale pre istotu ju nechám strážiť."
Teraz to bolo ako keby jej čítal myšlienky. Žeby nemožné? Možné pri dokonalosti spojenia, ktorým boli zviazaní. Ale pre jej mozog neprípustné. Pri každej vete, ktorú za ňu dokončil alebo jej vytrhol slová z mysle, znelo odôvodnenie rovnako: zvyk, predvídavosť, dokonalý poznatok o jej osobe. Posledný fakt ju ničil, nikto ju nepoznal tak dokonale ako on. Dokonca ani vlastná rodina, tú na istý čas úplne nahradil on, a dokonca sa tak dobre nepoznala ani sama. Žil s ňou v jej vlastnom svete. Posledných pár dní sa skladalo s premýšľania, premýšľania, ktoré jej nedalo spávať. Netrápilo len jej hlavu ale aj srdce, ktoré pomaly bežalo ako o preteky v hľadaní toho najcennejšieho citu. Vyradilo strach a potlačilo to, čoho sa držala toľké roky. Potlačilo prácu. "Naša obeť sa volá Hisako Tamami, slobodná, bezdetná, čistý register trestov. Pracovala ako manažérka v jednom neveľmi známom nočnom klube, alebo ako to nazvať." Vrátil sa k práci, ktorá ho síce ničila ale väčšmi ho ničila ona. "Mali by sme kontaktovať jej rodinu," pokojným, takmer melancholickým hlasom namietol, "...to asi až
zajtra keď sa dočkáme druhej obete." Sklonil hlavu, ako keby už teraz nechcel vidieť to peklo spáchané na ľudskej bytosti. "Booth, nedá sa tomu zabrániť. Číslo z ktorého prišla správa je nevystopovateľné, pri obeti sa nenašli žiadne stopy čo by ako tak niečo naznačovali a až doteraz sme nepoznali identitu obete, a navyše nemáme ani žiadnych svedkov, ba dokonca podozrivých. Nemali sme sa s k čomukoľvek ako dostať." V jeho očiach sa nečrtal ani náznak pochopenia, nedokázal sa zmieriť s tým, že o chvíľu zmizne z tohto sveta duša nevinného človeka. "Nie, vieš, že to nedokážem zniesť. Cítim ako keby toho človeka vraždím ja. Mojou vinou zomrie ďalšia žena. A to len preto, lebo som tomu nedokázal zabrániť." Dojemný pohľad na dvoch utešujúcich sa ľudí medzi dverami klasického Washingtonského bytu by sa naskytol ľuďom prechádzajúcich okolo. "Zosobňuješ sa s tým, to nie si ty Booth! Chápem," v sekunde jeho pohľad bol iný, iný ako predtým, a iný ako kedykoľvek keď sa díval na svet s rozvahou, "Myslíš si, že chápeš? Nie! Nechápeš! Nie je to len o chytaní vrahov, ktorý aj potom ako sa dostanú z basy to urobia ešte raz. Je to o tom, že ľudia zomierajú. Chápeš ľudia zomierajú a nedokážem tomu zabrániť, len tomu pomáham a stále je ich viac a viac. Každú noc vidím ich tváre a ten odporný pocit, vďaka ktorému si želám byť niekým iným, nebyť vrahom! Stále si myslíš, že chápeš?" Snažil sa jej hľadieť priamo do očí, ale to mu znemožňovali tlačiace sa slzy, ktoré zasklili srdce čo jej prebodla dýka. Urobila krok dozadu. Malý krôčik vyjadrujúci strach. Nenachádzala jediného slova. Stála tam a nedokázala sa pohnúť, odrhnúť pohľad od tej slzy čo sa mu skotúľala po tvári. Spätne si prehral svoju reakciu, jej výraz tváre, zraňujúci výraz a taktiež výraz bolesti. "Prepáč." Mohol sa na ňu pozerať celú noc, ale aj tak by nezistil či ho počula. Až kým sama neprehovorila neprítomným tónom. "Mala by som radšej ísť." Otočila sa na podpätku, pomaly a opatrne, ako keby
stále na nášľapnej míne. "Nie! Nechoď, nemal som vybuchnúť. Prosím, zostaň." Teraz v jeho očiach už nevidela to čo predtým, starý Booth, jej druhá (pre ňu neprípustná) polovička volala o pomoc. Utvrdila ho kývnutím hlavy, že zostane. Stal si za dokorán otvorené dvere a čakal kým prejde. Kráčala pomaly. Čakala, kým vyriekne slovo, kým otvorí svoje srdce a rozprestrie jej ho na otvorenú dlaň. Vedela, že práve teraz príde ten moment. "Neviem čo sa deje. Zasa mám ten strach. Keď som sa vrátil naspäť do života po prvý krát, začal som hrať. A teraz, teraz sa bojím," dotkla sa jeho ruky a automaticky sa ich prsty preplietli, "Som s tebou nech sa deje čokoľvek. Zvládneme to spolu, OK?" Ruku jej stisol ešte silnejšie a prikryl ju druhou. Neveril, že raz príde tá žena, pred ktorou odkryje všetky svoje slabosti. "Chcem ti o tom povedať."
Vychádzajúce slnko osvecovalo jej bledú tvár. Gaštanová farba jej vlasov bola ako žiara čo zaostrievala Seeleyho zrak. Ich telá sa dotýkali rovnako ako hlavy. Spánok pokojnejší ako inokedy s nádherným ránom, ktoré sa malo obrátiť o stoosemdesiat stupňov nepríjemným zvukom mobilného telefónu. Sníval o okamihu ako tento celý čas, že sa bude vedľa nej zobúdzať ráno čo ráno, lenže toto ráno veľa zmenilo...
*Pokračovanie nabudúce*
 

6 people judged this article.

Comments

1 kristina | 28. july 2010 at 10:20 | React

dokonale ;-)

2 kiki joe evans teba lovujúca SBéénka | Web | 28. july 2010 at 11:06 | React

súhlas,super

3 Mclarenka | 28. july 2010 at 12:43 | React

Naprosto úžasné a dokonalé :) Tleskám a strašně se těším na pokračování :D

4 Ann | Web | 28. july 2010 at 12:59 | React

přesně...těším se na další kapitolu...tahle byla úžasná... =D

5 Adria | Email | Web | 29. july 2010 at 0:28 | React

nevím jestli existuje slovo které by vystihovalo mé pocity... myslím to v dobrém :)

6 Ivča | Web | 30. july 2010 at 21:13 | React

nevím co píšeš na začátku že se ti na konci nelíbí, podle mě je naprosto úžasnej stejně jako zbytek povídky, už se těším na pokračování :)

7 Tereza | 30. july 2010 at 22:56 | React

uuuplne krasne uzasne...koksooo...nech uz je pokrackoo!!!! :-D

8 Domí | 4. august 2010 at 22:53 | React

úúúúžasný!!!! :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement