Minulosť budúcnosti 6.časť

16. april 2010 at 22:46 | Danny |  Minulosť budúcnosti

Minulosť budúcnosti
6.kapitola
Vysoká žena s urputným výrazom na tvári stála pri dverách izby. V rukách zvierala zložku. Temperance ju videla pár krát a dúfala, že teraz je to naposledy. Táto žena ju odviedla do novej rodiny. Už len pri pomyslení na pestúnsku starostlivosť sa jej vlievali do očí slzy. Jej rodičov mal nahradiť niekto iný, cudzí. Čakal ju nový svet, svet do ktorého nikdy nechcela vkročiť. Ľudí nemala nejako obzvlášť rada a už vôbec nie teraz. Zradili ju. Celá jej rodina ju opustila, jediní komu verila. Zostala sama, sama v strede mora bez brehu a bez záchranného kolesa. Nechápala prečo. Deň čo deň od ich zmiznutia hľadala niekoho kto by za to mohol. Vinila Russa, seba a v neposlednom rade Boha, na ktorého nikdy neverila. Prežila najhoršie obdobie svojho života. Len sa bezmocne prizerala čo sa deje. Teraz sa jej pohľad upieral na sociálnu pracovníčku. "No tak Temperance, poď už! Chcem ti niekoho predstaviť." Intuícia bolo niečo čo nemala, ale jej vnútro hovorilo o tom, že nech to bude ktokoľvek rozumieť si nebudú. Poslúchnuť musela tak či tak. Postavila sa a urobila pár krokov ku dverám. Miesto na podrážke topánky sa pomaly zaplňovalo. Zoznam opatrovníkov bol až nepríjemne dlhý. Vždy keď sa naň pozrela si pripadala ako prašivý pes, ktorého nikto nechce.
Malá Temp so skľúčeným výrazom na tvári kráčala po boku ženy. Až keď zastali pred dverami psychologickej ambulancie si uvedomila, že tento krát to je niečo iné. V kresle sedel muž strednej postavy s malou plešinou. Jeho oči žiarili svetlo zelenou farbou, medzi nimi sa nenápadne skrýval nos pod ktorým trčali fúzy. Vzájomne sa premerali, ako keby mysleli obaja na to isté. Rukou jej ukázal, že si môže sadnúť. Čakala na toto gesto a ihneď sa ponorila do mäkkého nepríjemne pôsobiaceho kresla. "Ahoj.....," Pozrel sa do zložky aby si prečítal jej meno, "....Temperance. Som doktor Edward Take." Doktor spozoroval jej rozrušenie. "Andrea, potom ti zavolám." Sociálna pracovníčka zavrela za sebou dvere zvonka. "No tak povez čo ťa trápi. Tvoji posledný pestúni....." nedokončil dopovedať vetu, ".....boli zvrátení ľudia." Veta, ktorá práve vyšla z jej úst v ňom prebudila túžbu dozvedieť sa o tom viac. Bojoval proti tomu, aby sa do radu pestúnov dostávali ľudia tohto typu. "Prečo "zvrátení"?" Nastalo krátke ticho, len pár sekúnd čo potrebovala na odpoveď. "Aj tak mi veriť nebudete, kto by veril pätnásťročnému decku. Len mi poviete, že mám bujnú predstavivosť a tam sa to celé skončí." Jej zatrpknutosť ho znepokojovala. "Čo si videla, zostane to len medzi nami." Neverila ničomu a nikomu bez dôkazov. "Hypokratova   prísaha?" Len kývol hlavou. "Aj tak nechcem o tom hovoriť." Sklonila hlavu a zotrela si slzy. "Chápem, a o čom by si chcela hovoriť." Sarkasticky si povzdychla. "O ničom." Stručne odbila jeho otázku. "Si tu, aby som ti pomohol. Potrebuješ sa vyrovnať so svetom." Prezeral si jej tvár na ktorej bolo jasne vidieť, že premýšľa. "Máš nadpriemerne vysoké IQ. Zrejme sa ti v škole darí." Pri tejto vete sa jemne pousmiala. "Som najlepšia." Psychológ zostal v pomykove. "Môžem sa s tebou rozprávať ako keby si bola dospelá?" Len prikývla. "Počul som, že s nerozumieš s ľuďmi." Toto bolo presne to čo nemala rada, prázdne reči nevedúce nikam. "Nie, nepočuli ste to ale ste si to prečítali s tých nahrubo vytlačených papierov. Prečo by som si s nimi mala vlastne rozumieť? Nepotrebujem ich. Teraz mi budete kázať o tom, že by som sa mala začleňovať do spoločnosti a tak ďalej." Jej reakcia vyznela vo vysokej miere arogantne. "Ja ti nebudem dávať rady, ty si musíš poradiť sama. Neponúknem ti odpoveď priamo, chcem aby si ju našla sama a teraz si možno myslíš, že ľudí nepotrebuješ ale je niečo čo áno." Zamyslene si ho premerala. "Čo opateru?" Len pokrútil hlavou a usmial sa. "Temperance lásku. Všetci potrebujeme lásku a potrebujeme mať aj pocit, že niekam patríme." Oči sa jej začali lesknúť a v jej hlave sa premietali všetky tie noci keď nemohla zaspať kvôli pocitom, že ju nikto nemiluje. "Nepoznám presnú definíciu ale viem, že lásku spôsobujú chemické reakcie v mozgu." Miešali sa v nej pocity. Hnev, nenávisť, smútok, ľútosť a strach. "Láska existuje, cítila si ju od rodičov, brata a raz budeš určite aj od muža." Nervózne sa pozrela na hodinky. "Teraz čo? Čo mám robiť? Mám tu plakať, že ma opustila rodina, alebo sa znova viazať na ľudí, o ktorých aj tak čoskoro prídem?" Zodvihol sa z operadla stoličky a naklonil sa bližšie k nej. "Stojí to za to. Musíš si vybrať správnu cestu, vždy je to len o vybraní cesty, ktorá určí aký život budeš žiť." Nebola si istá či pochopila. Dívala sa na muža čo pred ňou sedel, ale nevidela v ňom psychológa, skôr niečo ako nekonečného filozofa, ktorého slová boli prázdne. "Takže, niečo ako výber medzi zlom a dobrom alebo bielou a čiernou? Toto je filozofia." Len kývol hlavou, že uvažuje správne. "Celý život je o tom, že hľadáš jeho zmysel, príčinu, to čo ho obohatí. Pre jedného to je rodina, pre druhého priatelia, pre ďalšieho partner ale zmysel života je v láske, a v tom akú lásku si zvolíš." Už sa stratila, vedel , že s Temperance Brennanovou to ľahké nebude. Skúsil hru na priateľa a pomaly zaberalo. Nevravela toho veľa ale všetko čo urobila, každé gesto, každé slovo vyjadrovalo bolesť.

Camilla zazrela na Maxa. "Čo tak rýchlo musí vedieť?" Max neuhol pohľadom. Neustále sa díval do očí Ange. "To bude len medzi nami. Kde je Booth a moja dcéra?" Angela mu podala svoj mobil. "Booth kde si?" Nechodil okolo horúce kaše. "Potrebujem s tebou nutne hovoriť!" Z druhej strany sa ozval Seeleyho hlas. V pozadí bolo počuť Temperance ako sa pýta kto volá. "Idem tam." Max hodil mobil na stôl a bežal cez celý inštitút k parkovisku.
"Kto to bol?" Neústupčivo položila otázku. "Tvoj otec, ide sem." Na tvári sa jej zjavil utrápený výraz. "Aspoň budeme vedieť čo je celé vo veci." Zobral jej ruku a pevne ju stisol. "Prečo mi vždy tak ubližuje?" Rukou jej jemne nadvihol bradu. "On to robí nechcene. Miluje ťa a láska bolí."
Ozvalo sa klopanie. Rozrušene sa od neho odtiahla a chcela ísť ku dverám. Zadržal ju rukou. "Nie, idem ja." Vytiahol zbraň. "Aj tak je to len môj otec." Otvoril dvere kde stál už nepokojný Max. Booth schoval zbraň a ešte si prezrel chodbu budovy. "Otec vysvetli mi čo sa deje, v čom si mi zasa klamal?" Keenan potrel na dcérinho partnera. "V tomto som ti neklamal, ale je to vec, ktorú si pre tvoje dobro vedieť nemala." Temperance si namrzene povzdychla. "Áno? Čo som nemala vedieť? To, že moja rodina sa skladá z bandy kriminálnikov?" Booth musel zasiahnuť, lebo hádka by neviedla nikam. "Max, takmer ju zabili. Nechajte to radšej obaja tak a prejdime k veci." Oboch si ich premeral, najmä svoju malú dcérenku a začal hovoriť: "Len chcem, aby ste obaja vedeli, že to bolo všetko na záchranu rodiny." Na chvíľu sa odmlčal, nadýchol sa a pokračoval: "Váš mŕtvy
Donald Rent je varovanie. Oko za oko, zub za zub." Obaja naňho upierali zrak. "Počkať, zabil si niekoho z jeho blízkej rodiny?" Max sklonil hlavu. "Áno. Prezývali sme ho Angel. Bol to anjel smrti. Keď bolo potrebné niekoho nenápadne odstrániť tak "zletel anjel z nebies." Naznačil Max prstami úvodzovky. "Otec, kto bol ten anjel?" Max nemusel dlho rozmýšľať doteraz je meno Kulinsky legendou. "Charlie Kulinsky." Seeley neveriacky vypleštil oči. "Kulinsky? Ten kulinsky?" Temperance nič toto meno nehovorilo. "Kto to je?" Vysvetľovania sa ochotne ujal Booth. "Bratia Lionel a Charlie Kulinsky. Pôvodom rusy. Ich obľúbený spôsob vraždy: Napchanie snehu do úst obeti. Sneh sa roztopí a po vražednom nástroji nezostanú stopy. Patrili k najvychytenejším vrahom." Max musel k tomu ešte niečo dodať. "A tak vraždili aj keď sa dostali na čelo najväčšieho gangu stredozápadu. Vražda inzulínom. Nenápadne a vrcholne efektívne. Mali na svedomí aj zostrelenie vládneho vrtuľníku." Tempe zízala na svojho otca s otvorenými ústami, on stále neprestával hovoriť. "Boli niečo ako teroristi, zbrane, drogy, lietali asi vo všetkom čo bolo ilegálne." Nedalo jej nespýtať sa. "A prečo ste sa k nim s mamou dali?" Z postaršieho muža sa vydral povzdych. "Nechceli sme, najprv nám ponúkli peniaze, keď sme odmietli tak sa nám vyhrážali smrťou. Nakoniec sme sa k nim pridali. Všetko sa skončilo tou hroznou akciou. Veľa mŕtvych. Otrasná akcia. Práve pre tú akciu zabili tvoju mamu, zlatíčko." Teraz sa začalo všetko vysvetľovať a všetko začínalo mať zmysel.
 

6 people judged this article.

Comments

1 Domí | 17. april 2010 at 11:22 | React

moc hekzý!!!! =)

2 KayTee | 18. april 2010 at 11:38 | React

Kulinsky fakt pobavil :-D :-D

3 Danny (autor blogu) | 18. april 2010 at 13:24 | React

[2]:tak to ma tak napadlo ked som snorila po nete :D a nedalo mi to meno nepouzit =)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama