Navždy alebo Smrťou nič nekončí

14. march 2010 at 23:10 | Danny |  Jednorázové poviedky
Nedeľu ráno ma vďaka pesničkám "počkaj tam na nás hore" a ešte jeden song od H16 napadla myšlienka aby som napísala poviedku. Kto tieto piesne pozná vie, že to bude smutná poviedka. Dej sa odohráva v priebehu piatej rady. Nič prelomové. Aj tak prajem príjemné čítanie. Za chyby sa vopred ospravedlňujem.

Vraví sa, že mŕtvy už neubližujú. V prípade Seelyho Bootha to bolo naopak. Mal ju v srdci aj v hlave, bola jeho súčasťou, dobrou aj zlou polovičkou. Polovica z neho odišla. Zostalo len prázdno. Spomenul si na vetu, vetu ktorej význam chápal ale nechcel ho pocítiť. "Keď zomrie blízky človek, nezomrie len on ale aj časť z nás."
Prázdno čo v ňom zostalo zaplnili spomienky, hnev, smútok, žiaľ a beznádej. Pamätal si na každý jej úsmev, slzu, dotyk ba dokonca aj slovo. Pri tejto spomienke sa cez slzy matne usmial. Hlavou mu prebehla jej obľúbená veta: "Srdce je len sval."
Ironický úsmev mu okamžite sklesol. Predstava budúcnosti bez Temperance Brennanovej nebola budúcnosť. Deň čo deň ho prebúdzal dotyk slnečného lúča spolu s myšlienkou pripomínajúcou dotyk jej ruky, objatie a každé nežné slovo čo mu pripomínalo, že ho má rada. Nečakal, že zrazu nastane koniec. Jeden deň pred ním stála a udrela si doňho päsťou za hlúpe reči a dnes stojí nad jej stolom a balí veci. Pohľad na jej veci mu pripomínali, že už tu nie je. Letmo sa poobzeral po kancelárií, zrak mu padol až na jej kabát. Bol tam presne tak ako ho tam jeho Kostička nechala, len tam tak ležal. Nemohol uveriť, že ten deň bol tým posledným, keď videl jej tvár a cítil jej dych. Všetko okolo neho sa zasa zastavilo a čas prestal bežať. Myšlienky sa mu vracali, premietali sa mu mysľou dookola. Zadíval sa na dvere a čakal kedy príde, ale nechodila a už nikdy neodíde. Oči mal zaliate slzami. Kotúľali sa mu po tvári až na stôl, jedna dopadla na zarámovanú fotku. Bol tam sám s jej fotkou. Bol taký sám aký len jeden človek môže byť. Nechcel uveriť, že s tou bolesťou bude žiť dokonca života. Dvere sa otvorili. Strhol sa. Mal úsmev na perách. Čakal, že tam bude stáť, že všetko bol len zlý sen. Vo dverách stála Camila. "Seeley," pristúpila k nemu bližšie a položila mu ruku na rameno, "nechaj to tak, ja to urobím hneď po pohrebe." "Cam," povzdychol a dotkol sa jej ruky, "prečo? Chcem odpoveď, ktorú nedostanem? Prečo musela zomrieť práve ona?" Doktorka Saroyanová bola tvrdá a nekompromisná, ale vyhasnutý život jej lámal srdce. "Seeley, na toto ti nedá odpoveď nikto," preglgla niečo čo jej zostalo v krku, "Bol to skvelý človek, ktorý na tomto svete bude chýbať každému." Prezrela si fotku čo držal v ruke. Boli na nej obaja v objatí s úsmevom na tvári. Nebolo jej síce jasné odkiaľ fotka pochádza, ale videla ako šťastný na nej boli. "Zomrela žena, ktorú si miloval,..." So zvýšeným hlasom ju prerušil, "Nie Cam, ja som ju nemiloval, ja ju stále milujem a budem až do smrti!" Jeho hlas sa zmenil až na krik. Camila tam len nemo stála. Nemohla nič urobiť, len sa prizerať ako jej najlepší priateľ trpí. Padol do kresla a vložil si hlavu do dlaní. Do kancelárie vtrhol Sweets so strachom o Bootha. "Čo sa deje?" Booth sa ani nepohol, keď začul hlas mladého psychológa. "Nič." Stručne odbila jeho otázku. "Agent Booth, mali by ste ísť na pohreb. Musíte sa zmieriť s tým, že už odišla." Zodvihol hlavu a zotrel si slzy. "Sweets, ja nechcem, chcem aby tu bola. Chcem vrátiť ten prekliaty deň, keď zomrela a chcem jej povedať ako veľmi ju milujem." Sweets sa jemne usmial. "Ona to vedela." Booth vyskočil z kresla ako keby po ňom strieľali. "Čo?" Psychológ len prikývol. "Možno si nebola istá ale určite to tušila. Aj ona vás milovala." Bolo vidieť ako sa Boothovi
rozžiarili oči aj keď v nich mal slzy. V tichu sa ozval zvuk mobilného telefónu. Agent FBI nevnímal tento zvuk. Zareagoval až na podnet ľudí v miestnosti. "Booth, pohreb sa o chvíľu začne. Prosím príď, bez teba to tu nezvládnem." Hlas Ange znel tak zlomene a utrápene, že tam musel byť s ňou. Milovali Temperance asi rovnako, len každý iným spôsobom.
Cintorín bol plný. Poznala veľa ľudí a veľa poznalo ju ale ani desatinu z nich rada nemala. Bolo to zvláštne, nikto z nich ju poriadne nepoznal. Prišli len vyjadriť "úprimnú" sústrasť. Vystúpil z čiernej limuzíny a rýchlim krokom sa vydal k Ange. Bez slova ju objal. Obom stekali po lícach slzy. "Povieš pár slov?" S ťažkosťami mu zašepkala do ucha. "Ange, nemám...," Prerušila ho, "Príhovory na pohreb si pripravujú ľudia, ktorý mŕtveho," preskočil jej na sekundu hlas, "...nepoznali. Nechaj hovoriť srdce." Položila mu ruku na hruď. Len prikývol hlavou. Prešil k zatvorenej truhle na ktorej ležali biele ľalie. Spomenul si na to, keď sa hádali o to, že uhádne jej heslo. Snažila sa byť tak racionálna ale pritom v nej bolo toľko sentimentu. Urobil jeden veľký nádych ako pre ponorením sa do vody a začal hovoriť. "Temperance Brennanová, žena s veľkým srdcom." Na chvíľu sa odmlčal. "Teraz by mi na to určite povedala, že v srdci je len krv a nie cit." Ľudia sa začali usmievať. "Je..., teda bol to človek, ktorý zostane navždy v našich srdciach. Spomienka na ňu nikdy neodíde. Bola bojovníčka. Život sa k nej nesprával pekne, ale ona ho vždy brala ako najvzácnejší dar. Mala úctu k životu, preto robila, to čo robila. Bola skvelou dcérou, sestrou, priateľkou, partnerkou a nekonečne dobrou ženou. Pre ľudí, ktorých milovala by dala život,..." Preskočil mu hlas. "..., a nakoniec ho aj položila za mňa. Len vďaka nej tu stojím a prihováram sa vám zo slovami, slovami ktorým sa ani z časti nedá vyjadriť ako veľmi som Temperance, moju kostičku miloval. A Temperance, počkaj tam na nás hore." Pohľad na Seeleyho Bootha v ľuďoch vyvolával smútok. Stál tam pred stovkami ľudí hovoriac tieto slová a dívajúc sa do budúcnosti zakopanej v hrobe. Nemohol počúvať slová "úprimná sústrasť", hovoril ich takmer každý deň, neustále dokola, až sa stali nejakou trápnou formulkou. Len sa díval raz na hrob, raz na "šprtov" a raz na ľudí vôkol seba. Necítil sa byť prítomný. Počul zvuky, cítil vône ale nebol tam.
Do reality ho vrátil až Angelin dotyk. "Booth." "Ange, nemôžem počúvať tie pokrytecké reči." Angela sa letmo usmiala. "Aj Temperance ich neznášala. Predsa ste mali okrem lásky a práce spoločných viac vecí." Seeley ju zobral za ruku a viedol preč od davu ľudí. "Neviem či ma milovala." Pozeral sa do zeme, aby Ange nevidela, že plače. "Ale áno, milovala." Oprel sa o operadlo lavičky a povzdychol. "Ako si môžeš byť tým také istá?" Utrela si slzy premočenou vreckovkou. "Som jej najlepšia priateľka, poznám ju...," Prerušil ju s námietkou, "aj ja ju...," Angele prebehla mysľou veta, ktorú chcel vysloviť, "viem, aj ty si ju poznal. Ale ja viem ešte niečo. Pamätáš na Avalon?" Kývol hlavou na súhlas. "Vykladala mi karty a vďaka tomu Kostička...," Nepokračoval vo vete, uvedomil si, že už...Nemohol sa s mieriť s tým, že už nie je. Dokonca ani Angela. "Vykladala Temperance karty. Hneď prvá karta bola jej meno "Temperance", nechcela tomu uveriť. Nič racionálne." Usmial sa pri tejto spomienke. "Avalon rozprávala príbeh úplne presne: Otočila kartu deväť mečov. "Vidím, chorého muža v nemocnici. Hľadá útočisko v sne. Vy ste v tom sne a pomáhate ho mu vytvárať, tým že mu rozprávate príbeh. V tom príbehu ste obaja taký šťastní... , že je to až smutné, keď sa prebudí." V jeho tvári bolo jasne čitateľné prekvapenie. "Počkaj ešte som neskončila to najlepšie alebo aj..." Odmlčala sa pri spomienke na slová média. "..najhoršie. Muž, ktorého život ste zachránila, sa veľmi teší, až vás znova uvidí. Brenn to ako vždy odbila. Nie, ja životy nezachraňujem. Ľudia sú už mŕtvy, keď sa k nim dostanem."
"Angela, ja som sa prebudil kvôli nej. Predtým ako som otvoril oči a uvidel ju, mi v sne oznámila, že je tehotná." Pokývala hlavou a ukázala prstom, aby mohla pokračovať. "Som si istá, že ste zachránila niečí život. Muža s levím srdcom. Nedalo mi nepovedať poznámku, že ty máš to levie srdce. Ten muž bol stratený. Vy ste mi priniesla svetlo, ktoré mu ukázalo cestu domov. Bez neho by zomrel. Avalon som vysvetlila čo sa stalo a nasledovala ďalšia karta, ktorá ti už nebude pripadať tak ľahostajne. Karta dva kalichy. Povedala to presne. V tej dobe ste boli spojení. Stále ste." Seeley len počúval Angeline slová akoby boli zmyslom jeho života. "Spýtala sa jej: Bola ste tehotná? Temperance nahodila len jej povestný ksichtík a vyslovila vetu : Čože? Nie, samozrejme, že nie. Avalon sa opravila. Myslím vo vašej knihe. Brenn tvrdila, že ju vymazala. Teraz prichádza to najlepšie." Booth nastražil všetky zmysli a takmer prestal dýchať. "Jej život sa nachádza vo veľmi kritickom bode, medzi skutočným šťastím a..." Ange sklonila hlavu. "Avalon odkryla kartu Smrť , ale Booth jej skutočné šťastie si bol ty. Vaša spoločná láska." Postavil sa. Nervózne sa prechádzal po stále rovnakej trase. Chcel vyletieť z kože. Vysvetlenie Ange síce bral v úvahu ale nebol to dôkaz. Hľadal niečo skutočné. "Ange ja musím ísť." Rozbehol sa k jeho autu, prebehlo mu mysľou, že Sweetsa zoberie limuzína. Nastúpil, strčil kľúče do zapaľovania. Zaradil rýchlosť a šliapol na plyn. Zostala za ním len šmuha od pneumatík. Zastal až pred jej bytom. Odomkol si a vrhol sa do jej spálne. Otváral zásuvky ako zmyslov zabavený. Sadol si na posteľ a zúfalo si prešil rukou pomedzi vlasy. Chcel tu byť s ňou, v tejto miestnosti, cítiť teplo jej tela ale teraz bolo po všetkom čo mohlo byť. Vrátil sa k myšlienkam o kusy papiera, ktorý mu mohol prezradiť všetko. Zrak mu padol na malú škatuľu na stolíku pri dverách. Podišiel k nej a vzal si ju k sebe do postele. Otvoril ju a nazrel dnu. Bolo to tam. Papier o ktorom mu povedal Hodgins. Dva metre pod zemou sa zrodil dôkaz, aspoň v to dúfal. Jack mu povedal len jedno, že on písal ten svoj osobe, ktorú miloval a chcel jej to povedať. Zobral ho do rúk, priložil si ho k tvári a nasal vôňu, ktorá po Temperance z neho nevyprchala. Čítal písmeno po písmene, slovo za slovom. So slzami v očiach a úsmevom na perách. Dozvedel sa to, čo chcel vedieť. V škatuľke našiel ešte malého delfína. Priložil si ho perám a pobozkal. Ešte raz si prečítal tú vetu "Neviem čo je láska, ale keď je to, čo práve cítim, tak ďakujem, že si ma naučil milovať."
Ľahol si na posteľ a pokojne zavrel oči.
"Ja som tušil, že tú skladbu miluješ." Všade navôkol sa rozliehala skladba I Want To Know What Love Is . "Predsa Foreigner." Usmiala sa naňho. "Myslela si to vážne, to, že ma miluješ." Usmiala sa a prišla k nemu bližšie. Venovala mu letmí bozk na pery. "Booth navždy, budem ťa milovať navždy."

 

9 people judged this article.

Comments

1 KayTee | 15. march 2010 at 0:58 | React

To je smutné a zároveň tak krásné

2 Tina | 15. march 2010 at 13:35 | React

smutne a krasne zaroven :-)

3 Ann|your aff | Web | 15. march 2010 at 14:28 | React

opravdu nádherné ♥

4 Seina | Web | 15. march 2010 at 16:05 | React

Ach... to je krásné...

5 bawuska | 15. march 2010 at 16:25 | React

;-(...ja viem ze som ti hovorila aby si napiisala neco takee smutneee...ae teraz to lutujeem ;-( ♥

6 Kikuška | 20. march 2010 at 14:54 | React

ja naozaj nemam slov...je to nadherna poviedka...naozaj!

7 -winny wiwi- | 16. august 2010 at 20:19 | React

lovely ♥

8 Karamelka | Web | 28. december 2011 at 13:18 | React

je to smutné, ale zároveň hezké :)) je mi moc líto, že umřela :( a je mi moc líto Bootha a Angely :(( vlastně všech je mi líto :(

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement