Minulosť budúcnosti 3.časť

28. march 2010 at 20:36 | Danny |  Minulosť budúcnosti

Minulosť budúcnosti
3.kapitola
Matt sa tupo díval pred seba. Teplo z horiaceho auta cítil na svojej tvári a v očiach sa mu odrážal oheň. Stál len pár metrov od miesta kde práve zahynuli dvaja ľudia. Vo svojom vnútri necítil nič len chlad a to ako mu spadol kameň zo srdca, strach, ktorý ho v posledných dňoch nenechal spať
aspoň dočasne pominul. Vytiahol z vrecka nohavíc columbovu mincu a hodil ju do plameňov.

Otvoril dvere na svojom dome. Čakal už len na príchod svojej manželky. Plán bol takmer hotový. "Christin!" Zakričal hore schodmi. "Matt, tu som." Podišiel k nej bližšie a pobozkal ju. Pri nej sa jeho srdce z ľadu stávalo horiacim plameňom. "Miláčik, musel som." Sklonila hlavu. Objala svojho manžela a pošepkala mu do ucha. "Ja viem, obaja musíme, pre naše deti." Odtiahol si ju od tela. "Len dokedy to takto udržíme? Stále sa to stupňuje, vždy keď zacítia slabosť zaútočia ako keď bola Tempe zranená." Christin si povzdychla a padla s rovnými nohami na pohovku. "Budeme musieť odísť, inak ich zabijú." Po tvári sa jej skotúľala slza. Matt, naštvane pobehoval po miestnosti. "Nie! Neopustíme naše deti. Musia ísť s nami!" Nervozita sa stupňovala, ich životy sa ocitli na ceste ktorú keby sa odvážia prejsť, niet návratu. Christine sa prudko postavila a schytila manžela za ramená. "Neohrozím život našich detí!" Zvraštil čelo pochybnosťami. "Ale kto sa o nich postará?" Žena si nervózne prešla prstami medzi vlasy. "Russ bude o chvíľu dospelý a Tempe, Tempe je inteligentná a schopná." Hovorila cez slzy a strach, ktorý ju ťažil. "Ty vieš veľmi dobre, že bez nás to nezvládnu, Temperance je na to primalá, je to ešte dievčatko." Christine krútila hlavou. "Tempe je mladá žena a má tu Russa, ten sa o ňu postará." Dívali sa navzájom do oči, ani jeden neuhol. "Čo keď sa im niečo stane?"
Nechcela opustiť svoje deti ale nemala východisko, ani ona ani jej manžel. Ľudia, ktorý ich obklopovali neboli dôveryhodní. Nedokázal ďalej zabíjať ani jeden z nich.
"Chceš naďalej zabíjať? Ani keby čo robíš sa ti nepodarí ich ochrániť." Hádka sa stupňovala. "Myslíš, že im dajú pokoj keď sa od nich vzdialime? Budú ešte väčšou korisťou." Christine nervózne premýšľala čo ďalej. "Nie! Bolo len pár ľudí čo pozná našu pravú identitu, a tí sú už mŕtvi. Trvalo im veľmi dlho kým na to prišli, že sme v skutočnosti Keenanovci."
Pred domom začuli zvuk motoru auta ich syna. Všetky zmysli im fungovali na sto percent, každá chyba by znamenala ohrozenie rodiny. Vstúpili do dverí a dívali sa na svojich rodičov. Mama bola uplakaná a v očiach ich otca bolo vidieť slzy. Matt, čakal kým Tempe uhne pohľadom, aby mohol dať znamenie svojmu synovi. Russ pochopil. Štuchol do svojej sestry. "Čo je?" Ozvalo sa z nej otrávene. "Nevybehneš mi do auta pre tašku?" Usmiala a odvrkla: "Ha, ako si uhádol?" Pozrela na svoju mamu a najmä na jej prísny pohľad v očiach. Vždy sa to dialo keď sa rozprávali dospelí. Nebrala to v zlom, občas to dokonca nezaregistrovala alebo nebola pri tom. "Russ, nechceli sme to preberať pred tvojou sestrou ale v najbližšej dobe sa toho veľa zmení." Mama stíchla v okamihu keď Temp vstúpila do dverí s taškou v ruke.

"Tak čo ste zistili?" V kráčala doktorka Brennanová z otázkou na svojho asistenta. "Naša obeť mala umelé predné zuby, od pravého až po ľavý očný zub a ešte naša obeť je mŕtva minimálne desať rokov." Konštatoval sucho Clark Edison. "Doktor, veľmi dobrá práca." Pochválila svojho asistenta, máte ešte niečo?" Len pokrútil hlavou. "Hodgins, by vám o tom mohol povedať viac." Obrátila sa na muža dívajúceho sa na vzorku. "Čo si zistil?" Odtrhol zrak od skúmaného objektu. "Naša obeť zomrela v oblastiach Ohia. Naše miesto činu nie je primárnym, obeť bola prenesená. Taktiež som našiel stopy benzínu a poťahu z auta." Brennanová bola hneď spokojnejšia po týchto faktoch. "Takže zomrel v aute pri požiari. Poviem to Boothovi." Na tvári Camilli, šéfky kriminalistického oddelenia súdnej antropológie sa
objavil naštvaný výraz. "Komunikácia ľudia, stále som vaša šéfka a chcem vedieť o všetkom! Myslela som si, že týmto sme si už dávno prešli." Na tvárach Hodginsa a Aneli nebolo jasne rozpoznateľné či ide o zahanbenie ale jemný úškrn.
Kostička zaklopala na dvere kancelárie svojho partnera. Z vnútra vychádzali dva hlasy. Nemohla uveriť či počuje dobre. Jede z hlasov patril na sto percent Boothovi a druhý? Druhý poznala veľmi dobre. Tušila, že niečo nehrá. Teraz mala pocit, že ten "šiesty" zmysel, na ktorý neverí, potrebuje. Nestihla ani druhý krát položiť zovretú päsť na dvere a už z nich vychádzal ten neznámi. Keď ho uvidela zostala v pomykove. Nebol ani náhodou neznámi. Hlas, ktorý počúvala v poslednej dobe až neprirodzene často, hlas jej otca. Pozerali si do očí ani jeden neuhol pohľadom na agenta FBI. "Otec, čo tu robíš?" Až teraz sa pozrel na muža v bielej košeli. "Nemôžem sa porozprávať s Boothom?"
Prižmúrila oči na znak pochybnosti. "Otec, mňa neoklameš, viem presne kedy mi nehovoríš pravdu." Seeleymu prebehlo mysľou, že by mal zakročiť, aby ich malé tajomstvo nevyplávalo na povrch. "Len som sa chcel spýtať na Russovu podmienku." Chabá lož. Vedel, že ho prekukne ale došlo mu to neskoro. "Prečo si sa nespýtal priamo Russa alebo mňa?" Na stotinu sekundy mal pocit, že už to vie. "Ty máš veľa práce aj bez toho, aby som ťa sem ťahal a vyzvedal, a po druhé tvoj otec mi môže pomôcť lepšie pochopiť vzťahy v istých kruhoch." Dívala sa na nich ako keď má mŕtvolu na stole a ešte nevie čo s ňou urobí. "Fajn, ale pripadá mi to ako keby niečo kujete za mojím chrbtom."
Booth na ňu hodil pohľad zatúlaného šteniatka a všetko mal zrazu odpustené. Vždy pri tomto pohľade sa v nej udialo niečo čomu nechápala a bolo to pre ňu záhadou. V hĺbke duše, aj keď na nič také neverila, cítila alebo aspoň dúfala, že to raz pocíti. "A, vlastne prečo si tu? Začal som ti chýbať?" Jemne a milo si do nej rypol. Max zaregistroval pohľady a vibrácie tak sa dal radšej na ústup. "Dobre decká, ja vás tu nechám." Nastalo trápne ticho. Len chvíľa keď si navzájom hľadeli do očí a nedokázali nič povedať. Spamätali sa až po pár sekundách, ktoré im pripadali ako minúty až nie hodiny. "Ako si fandíš," Venovala mu ľahký uštipačný úsmev. "prišla som ti oznámiť, že naša obeť bola usmrtená pri požiari auta." Sadla si na stôl oproti Boothovho kresla. "Fajn takže by sme mali nájsť auto."
Pozrela sa naňho otáznym pohľadom. "Tak prajem príjemnú zábavu, naša obeť je mŕtva minimálne desať rokov. Hodgins identifikoval primárne miesto činu na Ohio." Agent si nervózne prešiel prstami medzi dôkladne upravené vlasy. "Takže mám nájsť autonehodu spred desiatich rokov v Ohiu?" Kývla na súhlas. "Minimálne desať, neviem či by sa to dalo definovať ako nehoda." Pripadal jej trocha mimo. Uhorený človek zaživa by sa len niekde nepovaľoval, keď bol účastníkom dopravnej nehody. "Samozrejme máš pravdu, zrejme pôjde o podsvetie." Motívy vždy nechávala naňho, ale predsa sa jej na ňom niečo nezdalo. "Booth, si v poriadku?" Prebudila ho z myšlienok. "Jasne, som len rozmýšľam nad tým ako sa tam to telo dostalo." Podstavila sa a pomaly kráčala k dverám. "Ešte nemáme identifikáciu obete, potom ti poviem určite viac." Kývla mu rukou. "Ty už odchádzaš?" "Musím ísť na univerzitu a potom inštitút." Napadlo mu, že by mal ísť s ňou ale bál sa aby nezačala niečo tušiť.
Nasadil na ňu dvoch agentov a najvyššej miere utajenosti. Rozhodol sa, že si pôjde niečo preveriť. Zviezol sa výťahom do garáží. Nasadol do auta a pootočil kľúčom v zapaľovaní. Zvuk motora mu v hlave prebudil slová Kostičky. "Ohio, viac ako desať rokov, smrť v plameňoch."
Bolo to horšie ako si myslel. Mal pravdu je to podsvetie, čo vyhodilo telo priamo pred oči ľudí. "Je to varovanie, výstraha!" V okamihu dupol na plyn a vyrútil sa na cesty Washingtonu.




 

2 people judged this article.

Comments

1 KayTee | 28. march 2010 at 23:21 | React

V první chvíli jsem myslela, že jak nastartuje, tak to auto vyletí do vzduchu...ufff...ještěže to tak nebylo :-)

2 Tina | 29. march 2010 at 1:04 | React

suhlasim s KayTee, tiez som mala taky blby pocit.. naopak nesuhlasim s PetusQou, vtipne veci su fajn. ale nezaskodi aj jedna "normalna" poviedka.. :) navyse tato je nezvycajna tym, ze to nie je len o pritomnosti a o tom, ako najkratsou moznou cestou dokopat BB k vyznaniu lasky, do postele a pred oltar :D Danny, mas moj obdiv ;)

3 Rena | 29. march 2010 at 21:51 | React

Velmi pekne, prva vec o ktorj neviem ako sa skonci hned na zaciatku

4 Seina | Web | 30. march 2010 at 19:00 | React

konečně jsem si našla čas, přečíst další díl... je opravdu pěkný =D jako vždy

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement