Minulosť budúcnosti 2.časť

22. march 2010 at 18:40 | Danny |  Minulosť budúcnosti

Minulosť budúcnosti
2.kapitola
Navôkol sa rozliehala príjemná atmosféra. Mattew Brennan, pokojne oddychoval vo svojej posteli. Christin na rozdiel od svojho manžela bola čulá a plná energie. Každodenné pripravovanie raňajok bolo u Brennanovcov tradícia. Deti vždy stávali ako posledné a s grimasou na tvári. "Už mi s tým lezieš na nervy!" Kričala Tempe z kúpeľne. Jej prenikavý hlas sa rozliehal po dome, raz to bol smiech, raz krik ba dokonca až plač. "Do pekla čo ťa to napadlo, nič si s ním nezačneš, je ti to jasné!?" Veta, ktorá práve vyšla z úst ich syna znela znepokojivo. Tempe vyletela z kúpeľne ako neriadená strela . V dráhe jej stál Russ. Snažil sa ju rukami zadržať, ale vyšmykla sa mu a pod náporom váhy jej tela sa skotúľala po schodoch. Matke sa pred očami naskytol hrozivý pohľad. Na zemi ležalo jej najmladšie dieťa, ktoré nereagoval na akýkoľvek vonkajší podnet. Christinim telom prešiel mráz a do očí sa jej nahrnuli slzy. Od zúfalstva kričala na manžela. "Zavolaj záchranku!" Russ stuhol nedokázal sa ani pohnúť. V hlave sa mu premietali tisíce myšlienok a napriek tomu nedokázal myslieť. Prebral ho až náraz otcovho ramena do jeho chrbta. Mattew zletel po schodoch a zobral dcéru do náručia. Prstami nahmatal krčnú tepnu, mala pulz ale nedýchala, aspoň nie tak ako by mala. Záchranka bola na ceste. Každá sekunda im pripadala ako hodina, hodina úpornej neistoty. Ich pätnásť -ročná dcéra ležala v náručí vystrašeného otca so studeným potom na čele. Muži v červených bundách sa ujali miesta vedľa Tempe. Tenký pramienok krvi jej zafarbil bielu tvár. Lekári konštatovali stav ale ani jeden z nich nedokázal vnímať čo hovoria. Rodičia pochopili až keď sa ich ruky oddelili od tej jej.
Nemocničná chodba bola takmer prázdna až na dvojicu sediacu v objatí na lavičke a maladíka, ktorý chodil z jednej strany chodby na druhú. Prstami si prešiel medzi vlasy a nervózne dupal nohou. "Prestaň!" Skríkol postarší muž. V očiach mal strach. Ako učiteľ biológie a človek s nadpriemerne vysokou inteligenciu vedel čo môže spôsobiť poranenie hlavy. Nikdy by svojho syna nevinil ale hľadal niekoho, kto by niesol zodpovednosť za utrpenie jeho dcéry. Mladík s prekvapením zastal. Po tvári sa mu skotúľala slza. Srdce mu šlo roztrieštiť. Svoju malú sestričku miloval. Predstava, že by sa už každé ráno nemal s kým hádať a v škole zakričať "marco" bola natoľko zdrvujúca, že sa mu podlomili kolená. Skĺzol po stene dole a sadol si na zem. Doktor kráčal pomaly a neisto k rozrušenej rodine. "Som Doktor Pexton, lekár vašej dcéry." Podal si ruku s Mattom . "Je v poriadku?" Doktor pozrel na skľúčenú matku. Christin tento pohľad zaregistrovala, myslela si, že príde k najhoršiemu. "Nie je to také zle ako to vyzerá. Mala silnejší otras mozgu a zostane jej malá jazva ale nič závažné. Samozrejme si ju tu necháme na pozorovanie. Izba stojeden." Automaticky zareagoval na pohľady rodiny. Kútiky na perách sa mu zdvihli. "Ahoj zlato." Pohladila matka dcéru po tvári. Tempe otočila hlavu k matke. "Ahoj." Zlomeným hlasom odzdravila. Russ sa zadíval do jej modrých očí a okamžite pribehol k posteli. "Prepáč, vieš ako ťa mám rád." Slza sa mu skotúľala na jej ruku.


Agent FBI klopal na dvere svojej partnerky už asi po tretí krát ale bez odozvy. Na štvrté zaklopanie sa otvorili dvere. Stále v nich žena s rozstrapatenými vlasmi a sklesnutými ramenami. "Čo tu chceš?" Otrávene sa otočila a padla do kresla. "Prišiel som ťa pozvať na raňajky a najmä som chcel vedieť ši si v poriadku." Hodil na ňu zvedavý pohľad. "Mám toho veľa, ten Azték, prípad a ešte k tomu ma požiadali aby som prednášala na univerzite." Povzdychla si ešte unavenejšie. "No tak,..." Podal jej teplú kávu v papierovom pohári, "...nemusíš ísť neustále na sto percent, lebo sa mi raz úplne zničíš. Nemôžeš niečo odvolať?" Vdral sa z nej ironický povzdych. "Keby to je také ľahké a ešte k tomu otec,.." zamračene si prezrel jej tvár, "Čo sa deje s tvojím otcom?" Vstala z kresla a odišla za kuchynský pult. "V poslednej dobe mi pripadá iný, aj Russ mi volá častejšie, ako keby....," dopovedal za ňu vetu, "V poslednej dobre máš toho veľa, len sa o teba boja." Neveril tomu ani sám. Poznal Maxa Keenana, teda si to aspoň myslel a to čo vedel ho priviedlo k zisteniu, že Max nič nerobí bez príčiny. Desila ho myšlienka, že by sa história mohla zopakovať. Byť potomkom bývalého zločinca alebo lepšie povedané zločincov nesie so sebou isté život ohrozujúce riziká. Obzrel za seba. Uvidel pootvorené dvere na spálni. Za nimi stále Temperance len v spodnej bielizni. Nechcel sa tam náročky pozrieť, len mu skĺzol zrak. Niečo sa v ňom pri pohľade na jej telo prebudilo. Túžil ju mať pri sebe a cítiť jej teplo. Pohladiť ju po jej jemnej pokožke. Prebúdzalo sa v ňom všetko čo chcel uspať. Nemohol z nej spustiť pohľad. Nebolo to dobé a už v žiadnom prípade správne. Opantala jeho zmysli, srdce a dokonca aj mozog. Spamätal sa až keď sa približovala k dverám. Mysľou mu prebehlo, že si to všimla a vynadá mu do úchylov. Až potom si začul klopanie, ktoré si predtým nevšimol. Odľahlo mu. "Ty nepočuješ?" Výsmešne sa ho spýtala. Len sa usmial a venoval jej pohľad. Pri otváraní dverí sa ešte raz usmiala. Čokoládové oči ju vždy vedeli rozosmiať. "Otec?!" Začudovane sa zadívala na osobu stojacu vo dverách. "Keď si dobre pamätám som tvoj otec." Booth sa zasmial a podišiel k nim bližšie. "Čo tu robíš?" "Nemôžem navštíviť svoju dcéru?" "Nerobíš to v poslednej dobe nejako často a prečo si prišiel tak zavčasu? Čo keby tu mám milenca?" Podarilo sa jej ho rozhodiť, teda aspoň si to myslela. "Vidím, že máš a slovo "milenec" z tvojich úst ma minimálne irituje." Seeley Booth mal na tvári výraz prekvapeného, ktoré práve prišlo na to ako sa "robia" deti. "Nechcem vás dvoch rušiť ale čaká nás práca." Obom sa na tvári objavil vražedný výraz, ale nakoniec Kostička uznala, že má pravdu. "Booth, má pravdu, musíme pracovať." Otočila sa a odkráčala pomaly do kúpeľne. "Vy dvaja sa tu nachvíľu zabavte bezo mňa." Napätie sa dalo krájať. Max chcel niečo povedať ale Booth bol o niečo rýchlejší. "Vieš, že ju mám rád a dal by som za ňu vlastný život. Snažím sa ju ochrániť pred všetkým čo by ju mohlo raniť." Partnerkin otec len obrátil zrak na dvere a naspäť na Seeleyho. "Synu, ja ti verím. Dokážeš sa postarať o moju dcéru, a..." zodvihol ruku na znak, aby prestal hovoriť, "Priamo k veci. Niečo mi tu nesedí. Môžem ti pomôcť." Obaja tam stáli čelom oproti sebe, kráľ proti kráľovi, dvaja muži v titánovej zbroji. "Objavili sa ľudia, ktorý sa objaviť nemali. Bol som si takmer istý, že sú..." Nestihol dopovedať vetu. Temperance vyšla z kúpeľne, už upravená tak ako jej tvár poznal svet.


 

5 people judged this article.

Comments

1 Ann | Web | 22. march 2010 at 18:57 | React

dokonalé ♥ ;)

2 Tina | 22. march 2010 at 21:22 | React

uzasne :)

3 Tina | 22. march 2010 at 21:23 | React

..a zase vidim vsade pasiky :D

4 bawuska | 22. march 2010 at 21:53 | React

zaujiiimaveee x)).....ae supeer :P:P
.."podnikatelka" :DD he

5 KayTee | 22. march 2010 at 23:25 | React

DALŠÍ! DALŠÍ!

6 Lucka | 23. march 2010 at 14:51 | React

je to super...ale moc tomu nerozumím...to před tím je dycky minulost a proč? moc tomu nerozumím ale i přesto se mito líbí :-)

7 Danny (autor) | 23. march 2010 at 15:11 | React

[6]: Je to v prvom rada oživenie bežnej poviedky ale najmä sa to snažím písať tak aby všetko na všetko nadväzovalo.

8 Seina | Web | 23. march 2010 at 15:28 | React

Tak jsem si přečetla oba díly najednou... je to opravdu povedení povídka, moc se mi líbí.
A u mě je další kolo hry Hádej =)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement