Ako sláva pomohla nášmu vzťahu 1/2

29. november 2009 at 10:14 | Danny |  Jednorázové poviedky
Nad Jeffersonom sa skláňalo slnko, ktoré zničilo aj posledné známky zimy. Dnešok bol prvý jarný deň, po dlhom období bolo opäť možné vidieť trávu a lúče, ktoré sa lámu na oknách inštitútu. Pred vchodom zrazu postálo veľké čierne auto a z neho vystúpil Booth. Temp sa pozerala z okna a keď ho uvidela rozbehla sa za ním.

"Kosť! Prečo ideš von tak naľahko! Veď mi prechladneš!" okamžite reagoval Seeley a snažil sa ju pravou rukou vtlačiť späť dnu.

"Ale no tak Booth, už nie som malá!" bránila sa mu.

"To je síce pravda, ale tento fakt chorobe nezabráni!" nedal sa odbiť, ale to už bolo neskoro pretože Temp chytila jeho ruku a posunula ju tak aby jej nezabránila ísť k autu.

"Ale no tak, kosť! Čo tu budem robiť bez teba keď budeš ležať s chrípkou doma!" Booth začal s jeho psím pohľadom.

"To si mal hneď povedať, že ti budem chýbať!" usmiala sa Temprance.

"Nie nebudeš!" oponoval Booth s jemne začervenanou tvárou a úškrnom.

"To teda budem!"

"Nie!"

"Nie? Tak ako si to potom myslel?"

"Čo? Ja som ni..... možno trochu." teraz bol už poriadne červený.

"Hmm...dobre." Temprance táto odpoveď zaskočila.

"Dobre?! To je všetko?! Len dobre?! Žiadne aj ty mne, alebo niečo podobné?" v jeho hlase bolo len ťažko vystopovateľné či to myslí zo žartu, či naozaj.

"Ale no tak, ty predsa odpoveď vieš!" Temprance sa začala pomaly uberať k autu, no v tom ju Booth jemne chytil za ruku. Otočila sa. Vietor sa začal jemne pohrávať s jej vlasmi, a to sa Boothovi naozaj veľmi páčilo. Nachvíľu ako keby stratil reč. Cítil ako silno sa mu rozbilo srdce. Keby tak vedel, že aj Temp cítila v tú chvíľu to isté. Cítila to vždy, keď boli blízko seba, keď sa jej dotýkal, keď ju objal, keď jej niečo daroval, alebo išli spolu osláviť ukončenie prípadu. Cítila to proste stále, keď bol pri nej.

Opäť sa mu vrátila reč: "A ako mám vedieť, že myslíme na to isté?" opýtal sa podmanivým hlasom a usmial sa tým najokúzlujúcejším úsmevom, takým, aký mal len on. Temp by sa najradšej utopila v jeho očiach, ale vedela, že to, čo cíti, nie je správne. Musela sa vzoprieť svojim pocitom, aspoň teraz, veď aj tak sa to nebude dať robiť stále. Darovala mu úsmev a obišla auto aby doň nastúpila. Booth sa na ňu pozrel a tiež sa usmial. Bol sklamaný, že sa odpovede nedočkal, no trpezlivosť ruže prináša. Rýchlo obehol auto a stihol Temp otvoriť dvere.

"Ďakujem," poďakovala a nastúpila dnu.

"Pre teba všetko," odpovedal Booth jemne zatvoril dvere a nastúpil na miesto vodiča. "A smiem sa vedieť kam vlastne ideme?"

"Heh, k tomu sme sa ani nedostali. Máme ten dôkaz, ktorý ti chýbal aby si mohol zatknúť toho chlapíka." pozrela sa na Seeleyho a pokračovala, "Tak, aká som?"
Booth by jej teraz najradšej povedal, čo cíti, no bál sa reakcie. I keď vedel, že aj ona ho určite miluje, no musel počkať. Ešte nebol ten správny moment. "Skvelá, tak ako vždy, ale pozor aby ti tá sláva nestúpla do hlavy, kto by ťa potom chcel." odpovedal a obaja sa začali smiať.

"Keď sme už pri tej sláve. Kvôli novej knihe mám veľa starostí." Jemne sklamane podotkla Temprance.

"Aké starosti?! Mám to vybaviť? Čo sa deje? Potrebuješ ochranu? Máš ma k dispozícií 24 hodín denne!" rozrušil sa Booth.

"Ale Booth no tak! Hlavne pokoj, alebo ma nechaj šoférovať."

"Jasné prepáč, už som v pohode. Tak pokračuj, čo sa deje?"


"Ide o to, že ma skoro stále prenasledujú papparatzi."

"Prečo? Veď to nie je tvoja prvá kniha." Začudoval sa Booth.

"Pretože si myslia, že tá kniha je o mne a ja som tá antropologička, ktorá tam vystupuje a..." nedokončila, lebo jej Booth skočil do reči.

"A nie si?"

"Nie, nie som. Bol by si taký milý a nechal by si ma to dohovoriť?!"

"Pokračuj." Ospravedlňujúco sa usmial.

"Ďakujem. No proste, ako keby mali nejakú súťaž, kto prvý zistí, kto je predlohou agenta, ktorý tam vystupuje pretože..."

"Pretože si sa s ním dala dokopy." dokončil za ňu Seeley.

"Presne tak. Ako to vieš?"

" Zabudla si? Čítam všetky tvoje knihy."

"Áno, ale tá pasáž je až na konci knižky a kniha je na pultoch sotva 2 dni." nerozumela Temp.

"No a?"

"To by si ju musel prečítať..."

"Každý deň celú noc." šibalsky sa usmial.

"Prečo tak rýchlo? To ťa tak bavila?"

"Áno, prekvapená. A okrem toho som sa nevedel dočkať toho či sa nakoniec dáme dokopy." Temprance sa teraz prekvapila a chystala sa niečo povedať, ale nestihla. Auto zabrzdilo. Boli namieste a Booth vystúpil. Pozrel sa na ešte stále udivenú Temp a spýtal sa jej, či chce ísť aj ona.

"Rada." Po chvíľke ticha odpovedala . Booth sa ani nesnažil oponovať, lebo vedel, že by ju aj tak nezastavil. Podal jej zbraň, keby sa náhodou niečo stalo, ale celé zatknutie nakoniec prebiehalo bez ťažkostí. Cestou na centrálu sa nerozprávali, veď napokon mali za sebou vraha.

"Počkaj ma tu, hneď sa vrátim." povedal Booth kosti a odviedol vraha do vypočúvačky. Temp za nim ešte zakričala: "Neboj!" Usadila sa v pohodlnom kresle jeho kancelárie. Všetko mal pekne uložené, nie ako iní agenti. Stôl mu zdobilo niekoľko fotografií. Na prvej bol jeho syn, Parker. Booth ho zbožňoval. Na druhej bol on keď mal 10 rokov s jeho bratom. Jared bol aj na ďalšej fotke, no tu už viditeľne starší. Mal na sebe uniformu námorníctva, kde teraz pracoval. Na predposlednej fotke bol Booth s Parkerom. Temp si na túto fotku obzvlášť dobre pamätala. Veď ona bola tým, kto ich odfotil. Pri spomienke na to sobotné popoludnie, jej úsmev preletel tvárou. Práve vtedy dnu vošiel Booth. Keď uvidel, ako sa jeho partnerka usmiala, v očiach mu zablysli malé iskričky. Pomaly prešiel za kreslo, na ktorom sedela. Oprel sa dlaňami o operadlo a mlčky sa pozrel na poslednú fotografiu. Tempine oči sa tam pozreli tiež. Boli tam oni dvaja. Len oni dvaja. Fotka bola stará približne dva mesiace. Pochádzala zo svadby Angely a Jacka. Slnko bolo už dávno za obzorom a vnútri sa tancovalo jedna radosť. Len oni blúdili po obrovskej záhrade osvetľovaní mesačným svetlom. Bolo vidieť ako jemne padal sneh na jej dokonalé vlasy. Ticho prerušil Booth: "Spomínaš si na tú noc?" Jemne sa naklonil a zobral fotku. Ich líca sa takmer dotýkali. Boothova ruka bola jemne vystretá tak, aby obaja na obrázok dobre videli.

Temp sa pousmiala: "Kto by na to zabudol. Spomínam si na každý moment z tej svadby. Na to ako si ma vytiahol von na prechádzku. Ako som s radosťou súhlasila. Ako sme spolu odkráčali von ruka v ruke. Spomínam si aj na tie prekrásne šaty, ktoré som mala ako družička." Temprance rozprávala tichým hlasom, ktorý znel tak podmanivo... Obaja sa stratili v spomienkach.

"Na tie šaty... bola si v nich úžasná." povedal Booth.

"Možno, ale bolo mi v nich chladno. Ale potom si mi dal svoje sako."

"Urobil by som to znova a znova a znova, keby si to potrebovala."

Temp sa usmiala: "Išli sme až na samý koniec záhrady. Sadla som si na tú snehovo bielu hondálku a ty si ma začal húpať. Ale len jemne aby som si nezničila tie šaty. A potom si ju obišiel sa pozeral sa na mňa, akú mám z toho radosť."

"Keby si sa tak vtedy mohla vidieť. Mala si na tvári krásny úsmev. Ako keď dieťa dostane hrkálku. A potom si spomalila a zoskočila z nej tesne vedľa mňa a ja som ťa zachytil aby si nespadla." pokračoval Booth.

"Aj ty si to všetko pamätáš?" spýtala sa Temp.

"Každú sekundu, každý tvoj pohľad, úsmev, iskry v tvojich očiach," odpovedal Booth.

"Keď začalo snežiť , začali sme hľadať nejaký prístrešok." pokračovala Temp.

"No našli sme len altánok."

"Ale bol prekrásne ozdobený kvetmi. Ty si ma potom vyzval k tancu. Boli sme však tak vzdialený od vily, že len ťažko bolo niečo počuť. Povedal si však, že to nevadí a začal si spievať. Nevedela som, že si taký dobrý spevák." Zasmiala sa Temp a Seeley spolu s ňou.

Potom začali obaja spolu jemne spievať: "When you look me in the eyes, and tell me that you love me, everything´s alright, when you´re right here by my side, when you look me in the eyes"

"Krásna pesnička," povedala Temp.

"Prekrásna," odpovedal Booth.

"Vtedy, keď sme tam tancovali tak nás odfotil ten fotograf."

"To bola určite práca Angely," povedal Booth.

"A ty nie si rád, že máme z tej svadby spomienku?"

"Som, to predsa vieš, inak by som tu tú fotku nemal. Vtedy ma však neskutočne nahnevalo, že nám tú krásnu chvíľu prekazilo nejaké cvaknutie fotoaparátu a následný blesk," odpovedal Booth a jemne vrátil fotku späť na svoje miesto. Temprance sa opatrne otočila. Vedela totiž, že ich tváre sú od seba vzdialené len minimálne. Teraz, by sme medzi nimi hľadali medzeru ťažko, ale stále tam určitá bola. V tej chvíli obaja cítili tep toho druhého a hľadeli si do očí.

"Prečo si sa hneval?" spýtala sa.

"Chcel som vtedy spraviť niečo, čo som mal spraviť strašne dávno. Nemal som však nikdy odvahu. Cítil som, že to je ten správny moment."

"Čo si chcel spraviť?" tušila to však. Booth zavrel oči a oprel svoje pery o tie jej. Akoby sa čas zastavil. Boli tam len oni dvaja. Konečne sa prejavili ich skutočné city. Bozk vôbec nebol rýchly. Bol jemný, ale nie opatrný. Bolo z neho cítiť všetok cit, všetku vášeň. Najkrajší bozk v ich životoch. Ani jeden z nich nechcel skončiť. Keď sa im však minul vzduch, museli sa od seba odtiahnuť.

"Toto," odpovedal Booth. Obaja sa na seba usmiali a opäť sa začali bozkávať. Za nejakú tú minútku začal v kancelárií zvoniť telefón. Booth to zdvihol: "Prosím špeciálny agent Seeley Booth?"

"No konečne!" ozvalo sa z druhej strany telefónu. "Prečo mi to Temp nebere?! Volám jej už celú večnosť. Je tam s tebou?"

"Angela si to ty?"

"Áno ja, kto iní by to bol. Tak je tam?" ozvala sa stále rozrušená Ange.

"Pokoj, áno je tu."

"A čo tam robíte tak dlho? Myslela som si, že ste išli len niekoho zatknúť. Stalo sa niečo?"
"Nie nič sa nestalo, len sme sa zarozprávali a zabudli sme koľko je hodím. Už ideme späť, neboj," a položil slúchadlo. Temp sa naňho zaškerila.

"Mali by sme už ísť. Mali o nás strach," povedal Booth po chvíle ticha.

 

4 people judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement